Všetci sa niečoho boja

5

„Nikto za mnou odvtedy neprišiel. Všetci sa správajú, akoby som ani neexistoval. Akoby som bol iba prízrak!" odvetil som mu na to chladne. To vyslanca očividne prekvapilo. Nestál som však o jeho ľútosť. Nečakal som porozumenie. Vyrovnal som sa s tým a istým spôsobom som ich aj chápal. Zo strachu ľudia dokázali urobiť tie najbláznivejšie veci. Veci, ktoré nie vždy mali šťastný koniec. A oni to jednoducho nevedeli pochopiť. Ale čo mohlo byť zlé na tom jednať intuitívne?

„Absolútne nič, keby si ich intuíciu využíval na správnu vec. A vlastne preto som za tebou prišiel. Musíme sa pozhovárať."

Nadvihol som obočie.

„Aha. Takže to nie je iba stretnutie starých dobrých priateľov," skonštatoval som. Mohol som tušiť, že to malo nejaký konkrétny dôvod, keď sa tu tak náhle objavil. Pán ľútostivo pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že dnes za tebou prichádzam pracovne. Poslal ma Pán osudu. Má na teba ťažké srdce. Zišiel si z cesty, ktorá ti bola určená. Je najvyšší čas sa tam vrátiť."

Ironicky som sa uchechtol.

„A predpokladám, že ty ma máš na ňu naviesť. Aké šľachetné od teba!"

„Je to moja práca," odvetil mi akoby mimochodom. Akoby som na to mohol niekedy zabudnúť. Nevedel som však, že náplňou jeho práce bolo „navádzať" aj nás. Ak teda som sa za nich mohol ešte stále pokladať. Nerozumel som tomu. Kam tým Pán osudu mieril? Za celé tie stáročia ma nechal robiť si svoju prácu bez toho, aby čo i len sa unúval poslať mi nejaký odkaz s čímkoľvek, čo by ma naviedlo ako ďalej pokračovať, s kým sa spojiť či ako vyriešiť spory, na ktoré som potreboval aj pomoc ostatných. A ja som si vtedy poradil. Svojsky. Možno nie najsprávnejšie, ale čo som mal v danej chvíli robiť, keď nikto neprišiel?