Prechádzal som večernou ulicou. Mesto bolo aj túto noc nadmieru živé. Zo všetkých strán ku mne doliehali zvuky trúbiacich áut, uháňajúcich sanitiek, klopot náhliacich nôh na čiernom asfalte a hlasy ľudí. Šepoty ich myšlienok mi rezonovali v hlave vytvárajúc jeden veľký farebný kolotoč. Obzeral som sa na všetky strany hľadajúc niečo, čím by som si vyplnil svoj jeden z nekonečne nudných dní. A odrazu mnou prestrelila emócia. Usmial som sa. Práve tá emócia, ktorú som sa tu snažil medzi všetkými ostatnými nájsť. Pátral som očami v dave hľadajúc svoju novú zábavku. Pohľad mi padol na dievča stojace pri najbližšom obchodíku. Chúďa. Tak stratené...
Pristúpil som k nej. Cez jej záplavu ryšavých kučeravých vlasov som jej nevidel do tváre. Nepotreboval som to. Jej myšlienky mi našepkávali, že plakala. Plakala stratená v neistote tohto sveta, ako nejeden pred tým. V jej vnútri zúrila búrka pocitov. A medzi nimi aj ten, ktorý som hľadal. Keby len vedela, ako mi to sama uľahčila. Naklonil som sa k nej a zašepkal jej:
„Len plač ďalej, dievčatko. Aspoň všetci uvidia, aká si v skutočnosti krehká." Dievčaťu sa zatajil dych. Úsmev sa mi rozšíril.
„Áno, ako porcelánová bábika. Stačí len dotyk a rozbiješ sa."
YOU ARE READING
Všetci sa niečoho boja
Short StoryVšetci sa niečoho bojíme. Máme v sebe tajnú obavu, ktorá nás robí zraniteľnými a silnými zároveň. Áno, Strach s nami občas lomcuje do všetkých strán. Burcuje naše zmysly. Kŕmi ich nezmyslami, znetvorenou realitou, až dokým nás neuštve na samé dno na...
