Všetci sa niečoho boja

8

„Kam si myslíš, že ideš?"

„To mi povedz ty!" vrátil som mu to a pomaly sa od neho vzďaľoval. Nemalo cenu sa s ním o tom rozprávať. Tak akurát mi zničil večer, nič viac.

„Všetci sa niečoho boja!" zakričal za mnou. Zastal som pri počutí tejto viac ako známej vety.

„Tak si to kedysi hovorieval, ak si správne spomínam," pokračoval nespúšťajúc pohľad z môjho chrbta. Cítil som, že keby mohol, tak mi ním vypáli dieru do kabáta. Pomaly som sa otočil. Stál tam. Čakajúci na moju odpoveď.

„Áno, hovorieval. A stále to platí. Na tom sa nič nezmenilo," pritakal som mu zmätene netušiac kam tým mieril.

„A čoho sa bojíš ty?" opýtal sa ma. Zarazil som sa. Nechápavo som sa naňho pozrel.

„Počúvaš sa vôbec?" Hrozivo som k nemu pristúpil.

„JA som strach. Ja ho všade šírim! Ja som ten čo hýbe dejinami! Nemôžem sa ním nechať pohltiť!" vrieskal som naňho od zlosti rozmachujúc rukami na všetky strany.

„Vážne?" opýtal sa ma výsmešne. Zarazil som sa pri jeho tóne. V jeho očiach nebolo ani náznaku akéhokoľvek pochybenia. Žeby mi za tie stáročia niečo uniklo? To je absurdné!

No on sa ku mne iba naklonil a zašepkal do ucha:

„Tak sa pozri do vlastných očí a odpovedz si znova."

S tým sa otočil a než som sa nazdal, zmizol tak rýchlo ako prišiel. Vošla do mňa zlosť. Čo si to len dovoľoval? Veď je to isté, akoby Láska nenávidela! Jednoducho nonsens!

„Ja sa ničoho nebojím!" kričal som do tmy zúfalo dúfajúc, že ma ešte započuje. Avšak odpoveďou mi bolo iba prázdno spod poblikávajúcej lampy. „Nemôžem," zašepkal som.