Hurikán

K A P I T O L A 14.

Amber Reed

Prekvapená sama sebou a situáciou, ktorá sa večer odohrala som nemohla ani zaspať. Aj napriek psychicky náročnému dňu som sa cítila akosi pokojne, ba priam až spokojne. Na moje pomery to bol nezvyk. Ešte dlho po tom, sme len tak sedeli a rozprávali sa. O všetkom a zároveň o ničom.

Nechcelo sa mi veriť, ako jednoducho mi to s ním išlo. Nehovoriac o tom, že si už ani nepamätám, kedy som sa naposledy takto cítila. Zamyslene som si ukazovákom prechádzala po pere a rozmýšľala, aké by to asi bolo, keby ma predsa len pobozká.

,,Zem volám Amber," štuchla do mňa Candis. Prekvapene som zaklipkala očami. Ani som si neuvedomila, že som sa nechala uniesť. 

,,To musí byť vážne, keď si sa jedla ešte ani nedotkla," pridala sa do vŕtania už aj Sofia. Len som mykla plecami, chytila do ruky vidličku a pokračovala v prehrabávaní jedla. Absolútne som nemala chuť rozoberať včerajší deň. Už aj bez toho som mala dosť zmätku v hlave a nepotrebovala som si tam robiť väčší bordel.

,,No tak toto už nás vážne zaujíma. Čo je s tebou ženská. Si nejaká prešlá," zavtipkovala Sofia.

,,Do prdele." Zahrešila Candis a začala štuchať Sofiu do boku, aby následovala jej pohľad. Mne sa to moc nechcelo riešiť a tak som sa zamerala radšej na rozblblaný obsah taniera.

,,Som celkom hladný, ale keď pozerám na teba asi to nebude až také chutné." Položil si predo mňa tácku Garrette a s obrovským úsmevom sa posadil. Zvraštila som obočie nechápavo, čo tu chce.

,,Včera si bola celkom normálna, tak som si povedal, že ti dám šancu ako kamarátke. Samozrejme." Usmial sa ešte viac, až ukázal rad bielych zubov a pustil sa do jedla. 

,,Počkať! Vy ste včera boli spolu?" spýtala sa prekvapená Sofia. Nemienila som jej na túto otázku odpovedať, keďže to z jeho slov bolo zjavné. A konštatovanie zjavného ma rozčuľovalo. Preto som radšej otočila hlavu k tácke ktorá pristála až príliš tesne vedľa mňa. Naštvane som zodvihla hlavu a pozrela sa na vymiatého Noaha, ktorému hneď zmizol úsmev z tváre keď zbadal môj výraz, ktorý mu dával jasne najavo, že ak tu tácku neposunie aspoň o pol metra ďalej, padne na zem mŕtvy. Nenápadne odsunul tácku ďalej a usadil sa. Spokojne som od neho odvrátila pohľad. Neušlo mi ako sa baby zadúšajú smiechom.

,,Úžasné." Zatiahla som sarkasticky a nevedela sa rozhodnúť, či sa mi to páči, alebo nie.

,,Máš možnosť zmeniť môj názor na seba, tak si to nepokaz. Nestáva sa často, že dávam druhé šance, nemením názory na ľudí, ale včera si ma zaujala a rozhodol som sa pri tebe spraviť výnimku." Žmurkol na mňa.

,,Ako si teda to naše priateľstvo predstavuješ?" Celkom ma zaujímalo, čo to obnáša.

,,Vieš aby som vedela, keďže ja nie som moc priateľský typ." Odhodila som vidličku do taniera, ktorý som následne odsunula, keďže som na to jedlo už nemala nervy.

,,Presne na tom popracujeme." Žmurkol na mňa a spokojný sám so sebou sa znovu pustil do jedla. Prekvapene som sa na neho pozerala, či to myslí vážne.

,,Môžeme byť kamaráti aj my ak chceš." Žiarivo sa na mňa usmial Noah a pár krát nadvihol obočie. Chcela som mu niečo štipľavé odpovedať, naozaj chcela, ale radšej som si zahryzla do jazyka a len pretočila oči.

,,Asi sa odteraz budem musieť krotiť čo?" spýtala som sa ho porazene. Nemala som dneska náladu sa s niekým doťahovať a tak som tomu predsa len podvolila. Predstava, že budem s ním mi urobila radosť, ale zároveň ma aj desila. Nútil ma o sebe pochybovať, čo som priam neznášala. Dôvera s samu seba, bolo to jediné čo som mala. Nechcela som aby ma o to niekto obral, dokonca ani Garrette nie.