Hurikán

K A P I T O L A 13.

Amber Reed

,,Tak čomu vďačím, za toľkú česť, že sám Dominik Rafalo ma prišiel navštíviť?" preťala som nepríjemné ticho. Kaviareň kam ma zobral, bola útulná. Aj keď podnik bol plný ľudí nepôsobil rušno. Priam naopak, vládla tu príjemná atmosféra, všade naokolo bolo cítiť nádhernú arómu kávy a koláčov. Keby som tu nemala tak nepríjemnú spoločnosť, dokonca by sa mi tu aj páčilo. Avšak moja spoločnosť zničila celkový dojem. Keď skončí toto utrpenie, budem sa jej vyhýbať ako démon krucifixu. Od kedy sme sem prišli som bola ako na tŕni.

,,Chýbala si mi." Posunul sa bližšie ku mne. Natiahol ruku a chystal sa ma pohladiť po líci. Moja ruka mu v tom veľmi ochotne zabránila. Až tak, že bolestivo pristála na stole. Presvedčila ma o tom jeho grimasa. Tak mu treba nemá sa ma dotýkať.

,,Povedz prečo si prišiel a vypadni!" doslova som to na neho výhražne vypľula.

,,Sladká Amber, nezabúdaj s kým sa rozprávaš. Nechci, aby som ti to musel pripomenúť!" oblizol si pery a pohľadom putoval na tie moje. Však len počkaj, zhoríš v pekle o to sa postarám.

,,A čo urobíš? Nebodaj sa ti ešte postaví? Už predsa nie som to nevinné, vyplašené dievčatko, ktoré prišlo do agentúry pred rokmi," vysmiala som ho.

,,Nebuď drzá!" Chytil ma za predlaktie a silno stlačil. Klamala by som, ak by som tvrdila, že to nebolí. No neurobím mu radosť a neukážem mu svoju bolesť. Očividne to to prasa vzrušuje.

,,Na budúce keď ti napíšem, očakávam odozvu. Nezabúdaj, že tvoje správanie môže mať následky." Postavil sa a na stôl hodil bankovku. Skorej ako som sa stihla odtiahnuť ma chytil za bradu a vlepil mi rýchli bozk na pery.

,,Vždy si bola divoká, no ku mne si sa vedela správať. Odkedy si odišla narástli ti rožky. Úprimne nepáči sa mi to. Buď moje slušné dievčatko a ja zabudnem, na toto tvoje nevhodné správanie." Neodpustil si poznámku a potom už konečne odišiel. Zaskočene som ostala sedieť na mieste a prehrávala si predošlé udalosti stále dookola. Zhrozene som si uvedomovala, že človek, pred ktorým som sa snažila utiecť si ma našiel, aj na druhej strane sveta. A trvalo to koľko? Len niečo vyše mesiaca. Postavila som sa na roztrasené nohy, na nič viac nečakala a doslova utekala do môjho útočiska.

Nehľadela som na ľudí, do ktorých som cestou vrážala. Jediná vec, pre ktorú som sa momentálne držala bola vidina bytu, alkoholu a hlasnej hudby. Byt mi poskytne útočisko, alkohol otupí bolesť a hudba prehluší nenávistné myšlienky. Na to jedinom momentálne naozaj záleží.

Taxík ma doviezol pred budovu, hodila som mu peniaze. Bez jediného slova som vybehla, ani na vrátnici som neplýtvala zbytočnými slovami a rovno prešla do výťahu.

,,Dnešok sa oficiálne stal môj piatok trinásteho. Namôjdušu." Buchla som do dverí, keď som nemohla nájsť kľúče. Toto je to posledné čo mi dneska ešte chýbalo. Zavrela som oči a vrazila som čelom o dvere.

,,Takto sa dovnútra nedostaneš." Vyľakal ma hlas z prítmia chodby.

,,Preboha, dneska ma niekto naozaj nenávidí. Ale po tom včerajšku sa mu ani nečudujem." Obzrela som sa na Aceho ležérne opretého o stenu.

,,Uveríš mi ak ti poviem, že som ťa nikdy nevidela radšej, ako práve teraz?" Stále som sa ani kúsok nepohla z miesta. Hlavu som mala síce otočenú k nemu, ale stále som sa opierala o dvere.

Žiarivo sa na mňa usmial.

,,Chcel by som veriť, že je to preto čo sa stalo v tvojej izbe. Ale ako tak na teba pozerám, mám pochybnosti." Sama pre seba som sa usmiala, ani si neuvedomil, ale už iba svojou prítomnosťou mi zlepšil náladu. Odrazil sa od steny a z vrecka vytiahol kľúče, pomaly pristúpil ku mne. Až tak, že som mohla cítiť ako vonia. Dnešok bol pre moje nervy, telo a duševné zdravie zabiják. Bola som ako na horskej dráhe a jeho vôňa to už zaklincovala. Podlomili sa mi kolená a keby nebolo jeho pravej ruky určite by som sa pred ním rozvalila ako taká palacinka. Pritiahol si ma silnejšie na jeho hruď, druhou rukou odomkol dvere. Na nič viac nečakal, chytil ma pod kolená a zdvihol. Keby som nebola psychicky na dne, rozhodne by som mu niečo takéto nedovolila. Momentálne som však nemala silu sa s ním hádať.