My Dear Love...

Kapitola 1. Biela - čierna

"Žiadny kamaráti, žiadne otázky," presviedčala som samu seba, kým som nastupovala do vlaku, ktorý smeroval do Wizard of magic, najlepšej školy na svete.
Pravdu povediac, na rozdiel od iných, mne sa tam nechcelo. Najradšej by som bola mukel.  Človek bez akýchkoľvek magických schopností. Mám totiž tajomstvo, ktoré sa nikto za nič na svete nemôže dozvedieť. Inak by som sa musela vrátiť do... Z mojich myšlienok ma vytrhol chalan, ktorý do mňa silno vrazil. Spadla som na zem: „Ach, moc ma to mrzí," ospravedlňoval sa dotyčný. Podal mi ruku. „Viem sa postaviť, nie som decko," odvetila som ostro. Odišiel takmer hneď, asi ho niekto zavolal. Teraz mám však väčší problém. KAM SI PREBOHA SADNÚŤ?

Vošla som do prázdneho kupé. Verte mi, voľné kupé bola v posledných minútach raritou. Sadla som si k oknu a rozplakala sa. Nie pre to kupé, kvôli môjmu ockovi. „To vari na mňa nikdy nebude pyšný?" pýtala som sa sama seba. Nech robím čokoľvek, všade nájde nejakú chybu a aj za drobnosť ma skritizuje. Ja viem že nie som dokonalá, tak ako by si ocko prial ale čo to ovládam. Stačí ma len trochu oceniť! Nikdy som z jeho úst nepočula žiadnu pochvalu. Ani trebárs „to nebolo zlé" sa mi nedostalo. Aj to by mi stačilo aby úsmev stál na mojej tvári neprestajne. Chcela som si vypočuť hlasy za oknom kupé, tak som si utrela slzy a hriešne načúvala rozhovoru. Čo som videla aj počula, bolo neuveriteľné. „Že si sa dostal na túto školu je neskutočné. Som na teba nesmierne pyšný." Ako fakt? Toto si zaslúžim? Otec je na môjho povedomého spolužiaka pyšný za to, že sa sem dostal? Veď sa tu dostane každý, kto má relevantné magické schopnosti, ktoré chce rozvíjať. To nie je úspech. A, objali sa. A, pozreli sa mojim smerom. Vtom som spoznala môjho spolužiaka. Chlapček bol dotyčný, ktorý do mňa vrazil. A, už ho neznášam. Pozrela som sa na jeho ocka a späť. Spomenula som si na deň, kedy som nezvládla to, o čo ma ocko požiadal. Chlapčekov otec by to určite nechal tak. Ten môj však nič také nespravil. Prvý krát mi povedal, že sa za mňa hanbí. Och, slzy sa znova púšťali dolu lícami, akoby to boli tobogany. Mám skúsenosti, mohla by som ich ľahko zastaviť, ale nechcelo sa mi. Rovnako viem, že sa mi netrasú ramená a dokážem potichu vzlykať, takže ma nikto nepočuje. Zrazu sa otvorili dvere do môjho kupé. Môžete hádať. Pán dokonalý v čistej ockov synáčik nálade. „Je tu voľné?" pýta sa, akoby bol slepý a nevedel, že kupé sú vždy pre šiestich cestujúcich. Hlupáčik. Pre bezpečnosť mňa aj ľudí naokolo som neodpovedala. Zobral to ako „kto mlčí ten svedčí" a sadol si naproti mne.

Frank

To dievča, do ktorého som nechtiac vrazil, sedelo v jedinom voľnom kupé, ktoré som po prejdení celého vlaku našiel. Musel som si k nej prisadnúť. Poviem pravdu, nebola moc nadšená. Kamošov ešte nemám, takže ma do iného kupé nikto nepozval. Doteraz som sa sústredil na to, aby som sa dobre učil a dostal sa do metlobalového tímu. Tak ako moji bratia, môj otec, predtým jeho otec. Radšej to nespomínať. Poobzeral som si kupé, aby som sa na chvíľu zabavil. Obyčajné kupé nebolo ani trošku zaujímavé. Rýchlo som teda pristál pohľadom na dievčati. Nejavila žiadny záujem o moju osobu, a tak som si ju mohol v pokoji prezrieť. V mysli som si hovoril: „Asi to nebude jedna z pipiek. Nielen že sa oblieka normálne, ona so mnou ani neflirtuje!" pomyslel som si nahnevane. Rýchlo ma to však prešlo, aspoň som mal od nej pokoj. Mala na sebe čierne topánky s rozviazanými šnúrkami, bielu mikinu s kapucňou, takže som nevidel jej vlasy. Pokojne som si ju ďalej obzeral. „Čo na mňa zazeráš! Môžeš tu sedieť? Môžeš, tak by sa mal starať o svoje ," vyštekla na mňa zrazu. Zľakol som sa. Po chvíli sa upokojila, otočila sa viac ku mne a vyložila si nohu na sedadlo oproti. Kapucňa jej jemne spadla. Mal som teda možnosť uvidieť jej nádherné čokoládové vlasy. Keď do nášho kupé zasvietilo slnko, videl som jej do očí. Mala ich sivé. No nie ako moja sestrička. Dievčinine oči pripomínali hmlu, tajomnosť....