Always You

Aby ti to nestúplo do hlavy

Po prebudení som ako prvé zaregistrovala jeho vôňu. Hneď potom som si všimla, že ma odvčera zrejme nepustil. Celú noc som spala schúlená v jeho objatí. Znovu som zavrela oči a vychutnávala som si jeho pravidelný dych na mojej pokožke.

Uvedomila som si, že do seba, zvláštnym spôsobom, vlastne zapadáme. Po predošlej noci sme sa ešte viac zblížili a dúfala som, že aj keď to bolo bolestivé, bol to začiatok niečoho nového a dobrého. Chcela som to s ním skúsiť znova. Bola som ochotná riskovať svoje stále nalomené srdce. Pretože toto bol môj Louis. To čo som včera videla, bol to on. Utešoval ma, plakal so mnou a neskôr mi do ucha šepkal nepodstatné maličkosti aby ma trochu rozptýlil a aby som dokázala aspoň na chvíľu zaspať.

Ten Louis, ktorý sa kedysi hanbil pozvať ma na zmrzlinu. Ten Louis, ktorý sa bál mojej mamy ako čert kríža, pretože bol môj prvý skutočný priateľ. Ten Louis, ktorý bol pri mne a utieral mi slzy keď ma stredná škola pomaly dusila.

Ten Louis, ktorý by zahodil celú svoju kariéru, keby som mu vtedy povedala, že to je to, čo chcem.

A ten istý Louis práve ležal vedľa mňa.

"Nerob to, " zašomral hneď za mnou a privinul si ma trochu tesnejšie, "počujem až sem ako premýšľaš. "

Usmiala som sa a pomaly som sa pretočila tak, aby som mu videla do očí. Bol nádherný. Rozcuchané vlasy mu stáli na každú stranu a na spodnej strane líca mal trochu otlačené moje vlasy.

"Dobré ránko, " šepla som.

"Dobré ránko, " zaškeril sa a založil mi neposlušný prameň vlasov za ucho, "už mi povieš o čom si premýšľala? "

"O nás dvoch, " odpovedala som pravdivo, "myslela som na to, ako dobre sa cítim v tvojom objatí a ak-"

Nedokončila som, pretože ma prerušili Louisove pery na tých mojich. Bol to pomalý bozk. Skúšal čo sa mi páčilo. Pomaly mi prešiel jazykom po spodnej pere a ja som potichu vzdychla. Pousmial sa mi do pier. Ukončil bozk a odtiahol sa.

"Môžeš pokračovať, " povedal s úškrnom.

"A ako... chcem aby si ma znovu pobozkal, " vyzvala som ho. Jeho úsmev sa ešte rozšíril, jemne ma prehodil pod seba a znovu ma začal bozkávať.

"Nedokážem uveriť tomu, že si tu so mnou, " zašepkal mi po chvíli do pier. Čelom bol stále opretý o to moje a nechal zavreté oči.

"Ver mi, som na tom podobne, " šepla som úprimne.

Louis' pov :

V tej chvíli sa mi v mysli rozblikali len dve slovíčka. Jediné na čo som dokázal myslieť boli oni. Chcel som ich vykričať do celého sveta. Chcem som jej ich zašepkať priamo vtedy a tam. Chcel som aby to vedela. Aby vedela ako veľa pre mňa v skutočnosti znamená už len to, že je pri mne. 

Ale nemohol som jej to povedať. Ešte nie. Nie je pripravená. Musíme na to ísť pekne pomaličky.

Rose's pov:
Po dvoch minútach nás vyrušilo zvonenie môjho telefónu. Louis si povzdychol a s posledným malým božtekom sa odtiahol.

"Pôjdem sa osprchovať, " povedal kým som sa načiahla po telefón. Prikývla som a usmiala som sa naňho. Na telefóne svietil nápis "neznáme číslo". Mohol to byť niekto z práce. Zdvihla som.

"Prosím? " ozvala som sa. Na druhej strane zostalo ticho.

"Haló? " pokúsila som sa znova.

"Pane Bože Rose, si to ty? " vypadlo z neho. Zamrela som.