Always You

Chýbaš mi

Zo sladkého spánku ma vyrušil hlasný detský plač. Pretrel som si oči a hneď ako som si uvedomil, že ide od Freddieho vyskočil som z postele a utekal som k jeho tmavomodrej postieľke. Nahol som sa nad neho a vzal som ho na ruky.

"Freddie čo sa deje kamoš?" rozprával som sa s ním ako keby mal desať a nie rok aj tri mesiace.

"Ta-ta, ta-ta," povedal keď som ho trochu utíšil a zatlieklal maličkými rúčkami. Tata bolo prvé slovo, ktoré kedy vyslovil. Bol som naňho hrdý. Aj na seba samozrejme, veď nebudeme si klamať, vychovávať dieťa sám a popritom stíhať kariéru nie je žiadna sranda.

Vystrčil na mňa svoj ružový jazyk a začal sa smiať. Prevrátil som očami, ale zasmial som sa spolu s ním.

"No poď, prezlečieme sa," pomaly, jemne som ho položil na podložku, na ktorej boli pomaľovaní mackovia v modrých pyžamkách. Kedysi dávno mi tú podložku poradila moja mama... Myšlienka na moju mamu, ktorá tu už viac nie je mi ovládla myseľ a musel som sa ovládať, aby som udržal slzy. Zažmurkal som a začal som prebaľovať Freddieho. Dal som mu čistú plienku, na ktorej boli v predu pokreslené zvieratká, vždy sa z toho tešil a ukazoval raz na žirafu, potom na hrocha... Obliekol som mu body a tepláky, aby mu vonku nebola zima. Vezmem ho trocha na vzduch. Tak ako koniec koncov každý deň.

Freddieho som vložil do kočíka, aby som ho nemusel nosiť na rukách cez celý Londýn.Vybrali sme sa tichými uličkami, kde bola najmenšia pravdepodobnosť fotoaparátov a fanúšikov. Prechádzali sme sa a Freddie znovu zaspal. Ja som zatiaľ rozmýšľal. Nad tým, čo každý deň. Posledných sedem rokov.

V mysli sa mi zjavila Rose. Bola taká, ako keď som ju naposledy videl. Husté knedé vlasy sa jej v kučierkach tiahli až pod lopatky, modré oči jej žiarili na kilometre ďaleko. Jej tmavoružové zamatové pery chutili ako jahody a boli jemné ako lupene ruží. To všetko som mohol stále mať. Ale pretože som hlupák, odišiel som. Nechala ma ísť aj napriek tomu, že to nechcela.

Nenávidel som sa za to. Sedem rokov som sa každý deň zobúdzal s pocitom prázdna. Ak som sa aj zobudil vedľa nejakej ženy, v mojej hlave za vždy objavila Rose. A to ma desilo. Nemohol som udržať dlhodobý vzťah, pretože v mojej hlave bola stále Rose. Rose. Rose. Rose.

Rose's pov

Sakra sprostý opätok. Teraz pôjdem cez polku Lodýna so zlomeným opätkom. Úžasné. V rukách som mala nákresy, ktoré sa mi už nezmestili do kabelky. No inak sa odtiaľto asi nedostanem. Autobus som zmeškala, takže budem musieť ísť peši. Koniec koncov, nie je to až tak ďaleko. Po takmer trištvrte hodine som konečne odomykala dvere na mojom byte. Okamžite som si vyzula lodičky a zvesila som zo seba kabát. Umyla som si ruky, prezliekla som sa do veľkej mikiny a padla som rovno do postele. Nespala som, len som potrebovala na chvíľu úplne vypnúť. Moja hlava išla prasknúť. Predsalen, ubehli odvtedy len tri týždne. Spomenula som si na to len okrajovo a už sa mi po líci skotúľala slza.

*flashback*

"Slečna zavolali sme vás kvôli vášmu... kvôli pánovi Zacherymu," povedal policajt, keď ma odviedol do jeho pracovne.

"Je mŕtvy," povedal, "spáchal samovraždu. Mrzí ma to."

Po líci mi začali stekať slzy. Keď ma sem zavolali, vedela som čo asi mi chcú povedať. Ani tento fakt však nezmiernil ako veľmi som sa ho stále bála.

"Kedy?" opýtala som sa trasľavo.

"Včera nám o tom prišlo hlásenie," vydýchol, "už vás nebudeme potrebovať, môžete odísť, stiahneme aj policajnú ochranu."

"Ďakujem," šepla som slabo a odišla som odtiaľ čo najrýchlejšie.

Zadržiavala som slzy až kým som nevbehla do svojho bytu. Zamkla som sa tam, padla som na kolená a rozplakala som sa. Nenávidela som tento byt, nenávidela som jeho.

*end of flashback*

Nádych. Výdych. Všetko bude v poriadku. Postavila som sa z postele a išla som si spraviť kávu. Sadla som si k pracovnému stolu a zapla som notebook. Ide sa pracovať.

Som architektka. Tu v Londýne pracujem iba dva týždne, požiadala som o preradenie z miesta, kde som pracovala pred tým. Väčšinou pracujem z domu, ale niekedy je potrebné zájsť si po nejaké papiere. Dnes bol presne ten deň. Neviem kde mi hlava stojí. Celý deň som behala a vybavovala klientov.

Pracovala som ešte ďalšie tri hodiny a keď sa mi už začali zatvárať oči, vzdala som to. Vypla som notebook a zamkla som sa v kúpeľni. Bývam sama, ale aj tak sa vždy zamykám. Cítim sa tak bezpečnejšie. Vošla som pod sprchu a nechala som po sebe stekať horúcu vodu. Po chvíli som vyšla, zabalená iba v uteráku. Umyla som si zuby a obliekla som si moje staré ružové Mickey Mouse pyžamo. Zaliezla som do postele a natiahla som sa, aby som vypla lampičku na nočnom stolíku. Zrak mi padol na fotku zarámovanú pri mojej posteli. Bola spred ôsmych rokov. Bola som na nej ja a okolo môjho krku mal obtočené ruky Louis. Obidvaja sme sa smiali a... boli sme jednoducho mladí a šťastní. Všetko bolo vtedy oveľa jednoduchšie.

"Chýbaš mi," šepla som smerom k fotke a potlačila som slzy derúce sa z mojich očí.

Sťažka som si povzdychla. Usmiala som sa na fotku a zhasla som svetlo. K hrudi som si pritiahla plyšového medvedíka a o pár sekúnd na to som sa ponorila do ríše snov.

✨

Ahojte ahojte ahojte ❤ taaakže, prvá kapitolka za nami, je dosť krátka, ale je to len taký úvodík nebojte sa. Dúfam, že sa páčila, kľudne mi môžete písať názory do komentárov ❤

Love ya

✨Katie✨