Always You

Výlet

Ďakujem za úžasný nápad tynaaaastyle , bez teba by tento príbeh bol pozastavený ktovie ako dlho. A áno mala si pravdu, keď si povedala, že ma donútiš napísať kapitolu 😂 ily ❤

~

"Nebudem sa ťa na nič pýtať, nemám na to žiadne právo," začal a pozeral sa na ruky v jeho lone, "ale dovoľ mi len jednu otázku. Prosím."

Po chvíli som jemne prikývla.

"Je to kvôli mne?" opýtal sa, "bojíš sa ma?" Vyzeralo to, akoby ho fakt, že to musel vysloviť ničil zvnútra. Chvíľu som na neho zamyslene hľadela.

"Nie," povedala som úprimne. Ani som sa nečudovala, že mu to napadlo. Viem si predstaviť, že to tak vyzeralo. Zrútila som sa pred ním z ničoho nič. Louis si ma premeriaval pohľadom. Evidentne som ho úplne nepresvedčila.

"Lou pozri..." pri zmienke jeho prezývky, ktorú som používala keď sme boli stále spolu sa jemne mykol. "Naozaj to s tebou nemalo nič spoločné. Poznám ťa od malička, nemám dôvod báť sa ťa."

Chvíľu ostalo ticho. Pravdepodobne premýšľal, či verí tomu, čo som povedala. Napokon pomaly prikývol a jemne zatriasol hlavou.

"Čo keby sme si teraz pozreli nejaký film a zajtra niekam vypadli? Obidvom nám to padne dobre a môžme vziať aj Freddieho. Alebo nie, ak nechceš, môžme ísť len my dvaja a Freddiemu zavolám opatrovateľku-"

"Lou stop," jemne som sa pousmiala, "rada niekam pôjdem, ale musíme vziať aj Freddieho. Nenecháme ho predsa samého."

"Fajn... môžem ťa objať?" opýtal sa nesmelo. Páni, nesmelý Louis. Kto by to bol kedy čakal?

"Samozrejme," vykúzlila som maličký úsmev a pomaly som sa mu schúlila do náručia. Obmotal okolo mňa svoje ruky a jemne ma hladkal po vlasoch. Zavrela som oči a snažila som sa zapamätať si tú chvíľu.

Po chvíli sme sa odtiahli.

"Film?" opýtal sa s nádejou.

"Mhm, ale iba ak k nemu máš nejaké jedlo," súhlasila som. Úškrnul sa a vybehol z izby. Asi sekundu na to nakukol do dverí a zašepkal : "za pätnásť minút v obývačke."

Zavrel za sebou dvere a odbehol niekam do útrob bytu.

.

"Môže byť Pán prsteňov?" opýtal sa Louis, keď som vošla do obývačky, ktorá bola zmenená na nepoznanie.

"Samozrejme," povedala som pomaly a naďalej som sa obzerala okolo seba. Na stolíku blízko gauča boli dve šálky pariaceho sa čaju a okolo nich boli poukladané svetielka. Závesy boli zatiahnuté a aj po nich boli povešané stovky malinkých svetielok. Na bledosivom gauči boli zoprestreté huňaté deky a v rohu gauča bolo jedlo. Vážne stihol objednať pizzu? Ako? Kedy? Boli tam aj krabičky Orea a - plechovka ananásu. Pohľad som presunula na Louisa stojaceho asi dva metre odo mňa.

"Ananás?" uškrnula som sa.

"Samozrejme, kto by si nepamätal tvoju závislosť na ananáse," hravo prevrátil očami.

Potichu som sa zasmiala a presunula som sa ku gauču. Sadla som si blízko ku stredu a Louis sa zviezol hneď vedľa mňa. Obaja sme sa zabalili do mäkkučkých diek a Louis pustil film. Po prvých piatich minútach som prestávala chápať a tak som sa ho začala vypytovať. 'Toto je kto?' 'A ako sa volá?' 'A čo s ním má?' Louis sa vždy iba zasmial a odpovedal mi na všetky moje otázky.

Pamaly sme ujedali zo šunkovej pizze (moja polka bola samozrejme s ananásom), zajedali sme to Oreom a zapíjali klasickým Yorkshirským čajom.

Obidvaja sme boli tak zapozeraní do filmu, že sme si ani nevšimli že naše prsty sa ako zázrakom preplietli.

~

Louis' POV :

Nenávidím budík. Ne-ná-vi-dím. Vypol som ho (možno trochu drsnejšie ako som plánoval UPS) a pretrel som si unavené oči. Nespal som takmer celú noc. Moje myšlienky a starosti o Rose ma neopúšťajú ani vtedy. A vtedy mi bliklo. Rose. Freddie. Výlet. Dnes.

Vyskočil som z postele a skontroloval som čas. 7:36. Príliš skoro. NEVADÍ. Odišiel som do kúpeľne a dal som si rýchlu sprchu. Prezliekol som sa a prešiel som do kuchyne.

Rose stála pri kuchynskej linke, chrbtom ku mne. Prešiel som ku nej bližšie, na čo ku mne otočila hlavu.

"Dobré ráno," pozdravil som ju s úsmevom.

"Dobré ráno," usmiala sa a ďalej pokračovala v pučení banánu vidličkou.

"Robím Freddiemu raňajky," povedala po chvíli. Asi si všimla ako na ňu pozerám.

"Vážne?" prekvapene som pozdvihol obočie, "to je od teba milé, ďakujem."

"Za málo, pôjdeš ho zo-" prerušil ju detský plač.

"Asi to nebude potrebné," skonštatoval som pričom sa Rose jemne uškrnula.

"Dobré ránko," usmial som sa na Freddieho, keď som videl ako sa s plačom netrpezlivo prevaľuje v postieľke.

Zobral som si ho na ruky a chvíľu som s ním chodil po izbe. Napokon sa rozhodol upokojiť sa a tak som ho mohol prebaliť a  prezliecť. Po chvíli sme boli hotoví a tak sme vyšli späť do kuchyne za Rose. Otočila sa a s očarujúcim úsmevom pozravila Freddieho.

"Losie," zasmial sa tým svojím nákazlivým detským smiechom.

"Ahoj zlatíčko, ideme papkať?" Freddie sa usmial, čo nám obidvom ako odpoveď stačilo.

~

"Páni," povedala Rose s úžasom v tvári a s Freddiem na rukách. Nesúďte ma, snažil som sa ju odhovoriť, vravel som, že ho vezmem ja, že ho predsa ho nebude vláčiť ona, ale nedala si povedať.

Vzal som ich na jedno tiché miesto pár kilometrov od Londýna. Bola to malá lúka, na ktorú som kedysi rád chodieval, keď som potreboval vypnúť. Okolo boli čerešne, ktoré práve ozdobovali drobné kvietky všetkých odtieňov ružovej a bielej. Bolo to úžasné. A hlavne, boli sme tu sami. Z domu som vzal deku, ktorú som hneď aj rozložil na tráve. Rose sa posadila aj s Freddiem na rukách a ja som nasledoval hneď po nej.

"Je to úžasné Lou," usmiala sa na mňa a to bolo všetko čo som potreboval. Jej úsmev bolo niečo, na čo by som sa dokázal pozerať naveky. Vedel som rozoznať rozdiel medzi úsmevom, keď ju niečo vnútri trápilo a medzi úsmevom, kedy sa jej na to všetko podarilo zabudnúť. Ten druhý úsmev bol to najčarovnejšie čo som kedy videl. Jej ružové srdiečkové pery sa jemne natiahli a v lícach sa jej spravili malé jamky. Chcel som videť tento, úprimný úsmev. Nie ten, kedy musí myslieť na niečo o čom nemám ani potuchy. Chcel som ju od toho držať čo najďalej. Snažil som sa zabaviť ju, aby na to nemusela myslieť. Myslím, že sa mi to darí, ale neviem čo je v jej vnútri. Nevedel som koľko škody jej niekto napáchal. Ale videl som jej masku. Úsmev, za ktorý skrýva bolesť. Snaží sa oklamať okolie. Možno aj seba.

✨

Ahojte, tak som tu aj s novou kapitolou. Uvidím ako sa mi podarí písať ďalej, fúfam, že sa už rozhýbem a nebude nutné príbeh znovu pozastavovať. Ešte raz ďakujem za všetko.

Love ya, stay safe ❤

Katie