Jeden Malý TF Príbeh

Kapitola 18

„Dobre, všetko znie fajn ale... Ako to chcete urobiť? Ja ani neviem vlastne ako sa voláte takže ako rozmýšľate, to už dupľom neviem", potichu sa ozvala Omega. Ani som si nevšimla, že je tu. Sedela celkom bokom od ostatných. 

„Ozvala sa tá pravá", odvrkla Comet. „Ešte stále si nie sme istý, či náhodou nie si nejaký decepticonský špión alebo niečo", povedala si potichu pod nosom. 

„Ja som to počula!", skríkla som na ňu. „Myslíš si, že by mi inštinkty radili aby som zachránila decepticona!? A vôbec o žiadnej vojne nevedela takže si nemyslím, že by bola decepticon. Myslím si, že oni by svojmu nespôsobili stratu pamäte", mala som chuť ju niečím tresnúť. Už ma začínala štvať s tým jej hysterickým strachom. Omega nie je decepticon a hotovo! Neviem čo má furt za problém ale ak budeme naďalej takto vychádzať tak nemôžeme na žiadnu misiu ale ja jej neustúpim ako veľmi by som chcela, nemôžem. 

„Môžeš mi prosím ťa vysvetliť ako si môžeš byť taká istá!? A odpoveď "inštinkt", na mňa neplatí. Skús si vymyslieť niečo lepšie", uštipačne povedala Comet. Toto ma už ale fakt dopálilo! 

„Začínam mať pocit, že tým decepticonom si tu ty! Prečo jednoducho nemôžeš zavrieť tú svoju tú svoju hubu, ktorá furt trepe samé sprostosti a veriť svojim členom tímu!? Mám chuť ťa niečím tresnúť!", vyštekla som na ňu.

„Ty!? Chceš ma rozosmiať alebo ako? No taaaaak! Kedy to pochopíš? Ty sem nepatríš, nepatríš na bojové pole, z teba sa NIKDY nestane vojak aby si vedela. Vráť sa do svojej dielničky, tam kam patríš!", na začiatku, vyzerala milo, pomáhala mi, rozprávala sa so mnou ako rovná s rovnou, boli sme kamarátky. Prečo? Prečo je teraz taká? 

Dopálila ma a tak som urobila asi jedinú a najrozumnejšiu vec, čo mi práve prišla na um. Postavila sa a odišla. Nepovedala som ani "majte sa", kašlem na nich. I keď o Omega sa to povedať nedá, z nášho tímu ju mám najradšej, obľúbila som si ju už po tom ako sa prebrala. 

Išla som niekam preč. Mala som namierené do lesa i keď bol deň a nebolo tam nič tajomné. V noci, v noci je to iné, konáre vŕzgajú vo vetre, počuť kŕkanie žiab a cvrlikanie svrčkov, na nebi vidno nádherné hviezdy, je ich miliarda, ba možno aj viac. 

***********************************************************************************************

„Pokúšala si sa niekedy spočítať hviezdy", opýtal sa ma Pharma keď sme v jeden teplý večer ležali pri jazere a hľadeli na oblohu. 

„A vieš, že áno? Raz ale o tom som sa pokúšala tak päť minút potom som sa stratila", zasmiala som sa. „A ty?"

„Spočítať hviezdy je pre mňa ťažké ako nájsť si niekoho kto by ma bral normálne tak ako každého iného", zasmial sa on tiež. 

„V tom prípade, koľko ich teda je?", opýtala som sa ho tónom akoby odpoveď bola jasná a vedel ju každý. 

„Prečo sa ma pýtaš tak hlúpe otázky, hm?", pobavene sa na mňa pozrel. 

„Pretože si povedal, že spočítať všetky hviezdy je ako nájsť niekoho kto by ťa bral normálne", odvetila som. 

„No tak dievča, náš celý život pred sebou, netráp s nad jedným strateným bláznom. Neľutuj ma, dobre? Ľutuj tých čo si to zaslúžia", zasmial sa. 

„Ja som to myslela vážne. Ja si myslím, že nie si zlý alebo nebezpečný alebo podobne. Ty si proste ty. A naviac, keď sa usmievaš si roztomilý", usmiala sa som sa naňho. Musela som mu to už priznať pretože nikdy nechápal prečo sa smejem keď sa usmeje. 

„Č-čo? Ja a roztomilý!? Ale strč sa s tým už niekde. I keď....pobavila si ma. Ale...", na chvíľu sa zarazil. „Naozaj to myslíš vážne? Ty ma berieš ako každého  iného?", opýtal sa po chvíli. 

„Neviem, beriem ťa ako veľmi dobrého kamaráta. Naučil si ma plno a cítim sa pri tebe bezpečne. Ani neviem ako by som sa ti odvďačila...", povzdychla som si. 

„Hm... Nechcem od teba nič len, že budeš naďalej pokračovať v prekonávaní mojich očakávaní, kamoška...", to oslovenie ma zahrialo vo vnútri. Po celom mojom tele sa rozšírilo akési teplo. Moje kútiky úst sa roztiahli do úsmevu. „Poviem ti tajomstvo, chceš? Alebo...je to skôr životná múdrosť ale môžeme tomu hovoriť aj tajomstvo lebo je to také...tajomné. Vieš, domov nie je tam kde si myslíš, nie je to miestnosť so štyrmi stenami a strechou, je to miesto kde sú ľudia, ktorý ťa akceptujú takého aký si, miesto kde sa nemusíš báť, že sa ti bude niekto vysmievať, miesto kde si tvoja duša oddýchne, to je domov. Ja som ho našiel ale hneď potom ho aj stratil a čo ty?"

„Uhm, ja som ho ešte nikdy nenašla a myslím, že ani v blízkej budúcnosti ho nenájdem...", povzdychla som si. 

***********************************************************************************************

Tá scéna mi práve prebleskla hlavou. Veľa mi pripomínala. Možno, možno by som sa mala Comet ospravedlniť a ustúpiť ale to by znamenalo porážku....A to rozhodne nechcem!