Jeden Malý TF Príbeh

Kapitola 16

(Obsahuje hádky a nadávky. Počúvala som k tomu Falca :D)

V jej očiach sa zračilo veľa bolesti, strachu a smútku. „Kde to som!?", vystrašene sa pozerala okolo seba. 

Podišla som k nej. „Ahoj. Ja som Azurit Ales„, usmiala som sa na ňu. „Si na jednej zo základní Autobotov. Konkrétne na jej ošetrovni", snažila som sa rozprávať čo najviac pokojne aby sa nebála. Síce neviem ako mi to išlo ale zrejme to pomohlo pretože naša neznáma sa upokojila. 

„Ahoj Azurit. Ja som Omega", predstavila sa. Kútiky úst sa jej nadzdvihli do jemného úsmevu. „Rada ťa spoznávam", dodala. 

„Ja teba tiež". 

Ratchet stál kúsok za nami a zaujato nás pozoroval. Po chvíli pomaly prešiel ku mne a povedal:„ Azurit, ja pôjdem, mám ešte nejakú prácu. Keby sa niečo stalo tak ma zavolaj alebo to vyrieš, ak budeš vedieť, samozrejme". Na to odišiel preč. 

„Kto to bol?", opýtala sa Omega. 

„Môj otec. A jeden z lekárov tu. Volá sa Ratchet, má ešte jedno dvojča, tiež sa volá Ratchet a vyzerajú úplne rovnako". 

„Ďakujem", ozvala sa po chvíli mlčania. 

„A začo?". 

„No našla si ma a opravila. Za čo viac ti môžem poďakovať?"

„No ale našla ťa Green Star, sem ťa priniesol môj brat, Light a opravil ťa môj otec, s mojou asistenciou...", namietla som. 

„Áno, možno áno ale i tak doniesla si ma sem ty s tvojím bratom, z čoho mi vyplýva že možno tá Green Star ma videla ale ku mne si prišla len ty. A to že si len pomáhala nevadí, keď sa na teba pozriem, nie si ešte dospelá z čoho mi vyplýva že nemáš skončenú školu medicíny a tak veľa vecí ešte nemôžeš vedieť. Učíš sa tu, však? Teraz sa inde ani nedá", odpovedala mi s úplným pokojom v hlase. Bola veľmi múdra, z pár viet si spojila A s B a vznikol jej celý príbeh. 

„Máš pravdu. Ja jediná som sa tam išla pozrieť ale aj s mojím bratom ktorý tam išiel aby mi pomohol keby sa náhodou niečo stalo. A áno učím sa tu a nie som dospelá, to ešte zďaleka nie", trochu viac som pozdvihla pravý kútik úst. 

Omega sa zasmiala. „Vidíš a pri tom si mi nič nemusela hovoriť, je skvelé ako sa dá všetko odpozorovať, však?"

Na súhlas som jej prikývla. 

„Ty toho veľa nenarozprávaš, že? Neboj ani ja, ale ak je to preto lebo máš strach tak sa ospravedlňujem", pozrela sa na zem. 

„Nie, nie! Ja sa ťa nebojím, ja som len zamyslená", chytila som jej ruku. Pozrela sa na mňa a znovu usmiala. 

„Hej, keď budeš môcť, ukážeš mi to tu?"

„Skôr keď budeš môcť ty", zasmiala som sa. Omega tiež. Mala veľmi pekný smiech. Jej smiech bol opakom jejich očí. Jej oči boli ešte stále ustráchané a vyľakané ale jej smiech bol niečo iné. Bol taký jemný a zvonivý akoby ju na svete ešte nikdy nič nezarmútilo, tak znel. Ale určite sa aj jej stalo v minulosti niečo nepekné, tak ako všetkým z nás. 

„No jo, snáď čoskoro"

„Budeš chodiť aj na tréningy?", opýtala som sa ale no sa na mňa pozrela akoby som otázku povedala v inom jazyku. „Jasné, prepáč. Máme tu tréningy, skoro každý deň, zaučujú nás tu, nás mladších", vysvetlila som jej. 

„Aha, rada by som."

„Snáď čoskoro budeš môcť ale kto vie čo sa stalo pri tej rieke a ako si na tom teraz. Keď sme ťa našli, nebol to najlepší pohľad"