Jeden Malý TF Príbeh

Kapitola 17

Hneď som zabočila do mojej izby. Sadla som si ku stolu, vytiahla knihu a začala sa učiť. Pred nedávnom som zistila, že táto činnosť ma veľmi upokojuje a pomáha mi odreagovať sa. Listovala som si v nej a odznova všetko čítala. Celú knihu som si prečítala minimálne dvadsať-krát, veľmi ma zaujímala a bavila. 

„Klop, klop! Je niekto doma?", tento hlas by som už spoznala aj na sto honov. Pharma! 

Otočila som sa ku dverám, áno stál tam on. „Potrebuješ niečo? ",opýtala som sa ho. 

„Nie, ty?"

„Uhmm nie, nepotrebujem nič", odpovedala som a nevenovala mu ani pohľad, bola som príliš zaujatá do knihy. 

„Zas?", na tvári sa mu objavil spokojný výraz.

„Čo zas?", otočila som sa na neho. 

„Už zas to čítaš?"

„Uhhhh áno?", rukou som sa chytila za šiju a obrátila sa naňho. 

„Veď si dosť šikovná a ja si myslím, že by si nemala toľko predbiehať. Veď načo?"

„No ja...tak nemám čo robiť takže si čítam a toto je pre mňa veľmi zaujímavé a baví ma to tak prečo nie?"

„Tak prečo nezájdeš za niekým aby ťa zamestnal? Napríklad za tvojím otcom alebo za Ultra Magnusom! Áno, ten ti určite nájde prácu!", trochu sa zasmial. 

„Nechcem nikoho otravovať!", vyhlásila som. „A vôbec, mne je samej dobre. Myslím, že asi nikomu nerobí samota lepšie než mne!"

„Ach jaj, veď dobre vieš, že som ti povedal, že mňa nikdy nebudeš otravovať a môžeš ku mne prísť kedykoľvek aj bez zaklopania?"

„Ale čo keď raz budeš chcieť byť osamote a ja ťa budem otravovať? To sa ti potom už nebude páčiť", snažila som sa ho presvedčiť o opaku. 

„To si vždy taká tvrdohlavá?", so záujmom ma sledoval a oprel sa o rám dverí. 

„Ja nie som tvrdohlavá!", vyprskla som. 

„Si hrozne roztomilá keď sa zlostíš", podišiel ku mne a pohladil ma po hlave. Dobre vie ako to nesnášam! Založila som si ruky na hrudi a zavrela oči. 

S ním nemá zmysel bojovať a ani sa hádať. Vždy vyhrá! Ale ako? „Tak. Keď sa tak veľmi nudíš nepôjdeme trénovať?", prerušil ma z môjho rozmýšľania. Prikývla som. Tak či tak nemám čo na práci. „Tak poď!" ,prestal ma hladiť po hlave a prešiel ku dverám. 

Zoskočila som zo stoličky a bežala k nemu. Pharma si všimol moje tempo a zahlásil: „Ideme sa naháňať? Tak dobre! Chyť si ma!", a rozbehol sa napred chodbou.  

Jeho nedobehnem ani keby som veľmi chcela! Je odo mňa o dosť vyšší a teda vie robiť aj väčšie kroky čo mu samozrejme poskytuje ohromne veľkú výhodu. Bol dosť ďaleko predo mnou. Ale potom som si spomenula, ak som dokázala preskočiť aj tú najvyššiu prekážku, ktorá mi vždy robila problém, dokážem ho aj dobehnúť! Musím sa len snažiť a veriť si. A Keď ho nedobehnem úplne bude mi stačiť aj malý rozdiel

Dala som do toho všetko. Bežala som na môj maximum. Medzera medzi ním a mnou sa každou sekundou zmenšovala. Už ho mám! Už len kúsok! Už skoro! Už sa ho skoro dotýkam! Ruku som mala natiahnutú pred sebou a končekmi prstov som sa ho skoro dotýkala. Fakt už len kúštiček! Musím zabrať! Zrazu zahol do dverí. Otočila som tade hlavu. Jasné, zahol k sebe. Ja som v tú chvíľu stratila rovnováhu a spadla. 

Už som ho skoro mala! Bola som tak blízko! Bola som na seba veľmi nahnevaná. Mohla som ešte zabrať, mala by som to. Keby som mala lepší štart, možno. Postavila som sa a zacúvala k nemu.