Jeden Malý TF Príbeh

Kapitola 19

Sedela som pri jazere a premýšľala. Napokon, nemám sa predsa len Comet ospravedlniť a povedať jej, že má možno pravdu? Nie! Toto si nenechám, potom by si možno začala doberať Omegu a to nechcem!

Pozorovala som stromy a všetko naokolo, prišla jeseň. Ochladilo sa, stromy už nemali listy zelené ale žlté, červené a oranžové. Jesenná krajina je magická. Milujem keď v teraz už žltom lese je ráno hmla, stúpajúca od potôčika v ňom. Vyzerá ešte tajomnejšie. Jazero bolo teraz už studené a nikto doň už radšej neliezol. Milujem hlavne západy slnka na jeseň. Napríklad tento. Slnko zapadalo za stromy a žlté listy vyzerali v oranžovom svetle ešte krajšie.
______________________________________

„Tak ako je?"

„Čo? Ach...ale v pohode", odpovedala som vytrhnutá z premýšľania.

„Deje sa niečo?", naklonil sa ku mne Pharma, u ktorého som teraz trávila väčšinu večerov.

„Aaaale pohádali sme sa s Comet a mňa to teraz trochu trápi ale neboj, to prejde", upokojila som ho.

„Hm... Počul som o tom. Netvár sa tak! Akoby si nevedela, že mám aj svoje tajné zdroje! No taaaaaak! Netráp sa tým, už ani sekundu", povedal mi.

„Tak dobre."

„Taaakže! Ktorému to vzorcu nerozumieš?", opýtal sa. Ukázala som na príklad na papieri. Počítala som nejaké s mojím otcom ale...

_______________________________________

„Takže rozumieš tomu?", opýtal sa ma môj otec alebo Ratchet 1.

„Č-čo?", vytrhol má z rozmýšľania.

„Sakra! Vysvetľujem ti to tu už asi po piaty krát! A ty sa stále nesústredíš a pozeráš von oknom! Čo je s tebou? Alebo nebodaj chcela aby som ťa tým oknom prehodil?", nemám rada keď kričí. Pripomína mi to ich nekonečné hádky s mamou a na tie nemám dobré spomienky.

„Prepáč, som len unavená. To je všetko", odpovedala som prvou vecou, ktorá mi napadla a mala v sebe aspoň trochu pravdy.

„Tak... Choď. Choď si oddýchnuť, pospi si alebo niečo, dobre? A môžeme sa to doucit inokedy", povedal už priateľským tónom.
_______________________________________

...no nie veľmi dobre. Ale teraz som mala spať ale samozrejme, ja proste nedokážem spať cez deň. Teda len niekedy keď nemám čo robiť.

„A veď tento je celkom ľahký až primitívny by som povedal", povedal Pharma po Tom čo som mu ukázala nejaký príklad, ktorý som počítala s otcom. „No nevadí, tak sa na to môžeme skúsiť pozrieť", a potom táto bolo veľmi zaujímavé. Nerozumela som tomu tak či tak. Proste moja hlava nie je na matematiku.

„Och pre všetky prekliate hviezdy!", hneval sa Pharma. Už mal toho asi dosť.

„Ktoré hviezdy sú prekliate?", viem, že by som nemala ale vážne som si nemohla pomôcť.

„Ja sa z teba zbláznim!"

„Prepáč, ja teda pôjdem asi..."

„Nie, nie! To je dobre, prosím nechoď!", začal Pharma panikáriť a mával rukami.

„Čo? Prečo?"

„Ja... Chcem ťa to doučiť!"
_______________________________________

Následne po celom zbytku dňa som si ľahla úplne unavená do postele. Už som nevládala robiť nič! Zaspala som pokojným spánkom s hrejivým pocitom, že otec bude šťastný keď zistí ako dobre mi to už ide.