„Um.. Poďme sa prejsť“ navrhol a ja som prikývol.
Prechádzali sme sa po meste, po parku a všade možne. Po ceste sme boli viac ticho, než sme sa rozprávali a to ma znervózňovalo.
Zastavil som.
„Huh? Prečo si zastavil?“ zodvihol obočie.
„Jungkook.. Netráp sa prosím“ chytil som ho za ruky.
„Asi nechápem“ pozrel sa nechápavo a zasmial sa.
„Ty dobre vieš“ pozrel som sa súcitne. Na to pokrútil hlavou.
„Jungkook viem, že sa trápiš kvôli tomu čo sa stalo doma.. Ale naozaj nemusíš“ objal som ho.
„Ach jaj Taehyung“ zasmial sa.
„No a teraz...úsmeeev“ zazubil som sa na neho keď som sa odtiahol. Kookiemu sa nahrnula červeň do líc a nahodil zajačí úsmevik.
