Možno by som bliakala
z čírej, pálivej nenávisti,
možno by som zaplakala
ak by som vás mala vtedy v hrsti.
No nemám. Nech moja päsť bije múry
nech môj oheň spáli všetko v ceste
aj tak ničia ma tie strašné nočné mory
v ktorých kľajem; ,,Boha! Kriste!"
Nemôžem sa vymaniť od tých stvôr
od tých strašných, hrozných nočných môr.
Chvíľu dýcham čistý ranný vzduch
no keď poklesne mi duch
začne sa ten istý hrozný kruh
nočných môr.
Ach, tie tváre, ach, tie ksichty
každý z nich po mojej krvi dychtí!
Či sa ich mám báť, monštier, upírov?
Mám sa bať jantárov, smaragdov, zafírov?
A čoho by som sa ja mala báť!
Skôr umrieť by som, než spať
v tomto strašnom kruhu nočnom
v tomto strašnom kruhu ročnom!
Skôr by som umrela, ako sa vzdať!
Skôr by som zhorela, ako pokoj mať!
Kým behám v tomto kruhu
šancu mám aj každú druhú
noc, deň, čas nevedno
kým vediem sa za jedno!
Kým si vidím na koniec nosa
budem behať, hoci bosá!
Večer, ráno, kým nepadne rosa!
Kým nebudem z kruhu preč
držať sa budem vždy obďaleč.
Nech chcem a túžim celým telom
vzdať sa a zaspať, čo i len chvíľu
možno by to zdravé bolo, prelom
čaká na mňa každý krok, každú míľu.
Ach, tie ich oči, divé ani zvery
každé jedno vie, kam myseľ mieri
moja myseľ, hlboký, hustý les
poznajú ho, na môj nemý des.
Ach, tie strašné, temné monštrá!
Útle, dlhočizné, krátke, veľké monštrá!
Obkrúžili ma ani krvilačné supy
trpkými očami každý krv z tela lúpi.
Blížia sa, hrozné tiene!
tlačia ma ku chladnej stene
od ktorej niet žiadneho úniku.
Obete zanikajú pri kriku
tuhnúci žily v ľad.
Živú dušu v chlad.
Trhajú mi mäso, kosti!
Každé jedno na tele sa hostí!
Berú všetko, i všedné maličkosti
každé monštrum, všetky veľkosti.
Každé monštrum, všetky zlosti.
Pri mesačnom svetle matnom
krvavé potôčky stávajú sa zlatom
životom, ktorý tíško vyteká
z prázdneho tela uteká.
14.3.2020