Veršovaná spoveď

Nebeské jazero

Nad hlavou, na hladine neba
rozprestiera sa slnečné
jazero, hotová pahreba
nechá tieň nech sa ukrýva
výšky nadomnou plameňmi umýva.

Aký je to krásny pohľad;
karmínové jazero oblieva ramená
tíši sa vnútorný hlad;
živý šarlát, ten pre mňa znamená
koniec bieloby
koniec choroby
koniec živorenia...

Tiene ustupujú, keď cez obzory
si veľké, strašné Slnko otvorí
svoju cestu až tam, na vrchol;
tiene kričia, krčia sa za mnou
postavou malou, drobnou
oproti slnku
ktorému nerovnajú sa žiadne tvory.

Karmín už nie je hodváb;
živý šarlát stratil svoj pôvab;
karmín, čo ramená láskal;
akoby mi na pokožke praskal...
Živý šarlát darúva farbu
bunkám stvoreným pre bolesť
umrú, či môžu utrpenie zniesť?

Tam medzi skalami
tam, pod jazerom a farbami
krčím sa ja a moje tiene
praskajú mi plecia
praská mi znenie
viny, čo dusí pľúca
popolom.

Telo horí strašným zápalom.

Či si plamene kradnú kúsky ramien
či im len zotierajú bielobu
či plamene ukradnú moje telo
či len bránia aby celé obelelo
plecia syčia hnevom, keď ich varí
oheň, čo myseľ prináša na rozmary...

Ach tie hory, ach tie skaly,
keby ste všetci všade neboli tak malí
oproti strašnému slnku
schovám sa za vami, na výklenku
ohne ramená mi rozožrali
až do dna, všetko si nakrádali
pre seba do nebeského jazera
z jeho hladiny sa slnko pozerá...

Ach, kebyže smiem utiecť
ale prášia všade rozožraté ramená
pľúca zakryl matný dym;
utiecť od slnka, nenechať sa piecť
utiecť taká zranená
utiecť až za milión zím...

Ach tá vina, čo posadla pľúca
ach, živý šarlát, ktorý nahradil oheň chtivý
oheň zlodej, oheň žiadostivý
ach ten ťažký popol, ten ma skrúca
telo bez ramien sa celé rúca...

Nemý des ma celú zviera
keď slnce pluje jazerom
krčím sa ako biedne zviera
ako biedne tiene
plecia? Ukradnuté.
Pľúca? Rozpadnuté.
Telo? Samý kal či mŕtvola.
Mŕtvola, čo mŕtva nebola.

Čo mi ostáva pre hrozné slnko
týčiace sa majestátne na hladine jazera
na skalách, nevedno či dlho, krátko
z výšky na mňa zazerá...
Čo mi preňho ostáva?
Na čo ešte pozerá?
Na moje slané jazerá?

Bolesť zavrieska a rozdriape hrdlo
vnútro samé zúfalo zavylo:
,,Zostúp slnko zo skál!"
Vezmi si popol a kal
vezmi si ma celú!
Aj tak popol či ohne vnútornosti melú...

Zostúp slnko zo skál
spáľ mňa aj môj trpký žiaľ
uschni mi slzy
upeč slzy
líca potri dočervena.

Zostúp slnko zo skál!
Celú si ma vezmi a utop v jazere
nebeskom
tak, ako pekne ramená červenal
karmín, zaháňajúc aj tiene mizerné
tak si ma vezmi, slnko, oheň, ukradni
traf plameňom či bleskom
nech zrak popol už nevidí...

30.6.2020   00:35