Veršovaná spoveď

Kútiky mysle

Mráz a chlad snehom kníše
bolesť, strach, samota
preteká priestorom, vetrom níže
sponad zory vynára sa temnota.

Beznádej stala sa jedom
v týchto dolných končinách.
Všetko padá sťa zasiahnuté bleskom
búrka praská vo výšinách.

Strach, ten si ma raz nájde
keď mesiac s čarom zájde
dážď, či len tupý hrom
reči, opradené čistým zlom
umyte ma, kvapky neba,
lebo zo mňa ide zloba.
Zlovestný tieň len ostáva
čaká a postáva
v kútoch mysle.

Ach, tie krásne hory
ach, prečo by som sa vás bála.
Aj keď metali blesky, hromy
aj keď kryli ma len stromy
aj keď búrka nad nami stála
vždy vo mne zahorí
nadšenie, nie spár.
Nadšenie prudké ani var
šťastné a horké.

Aj keď zelenavú trávu pokryl sneh
aj keď bezpečné chodníčky rozbil ľad
aj keď po boku buráca strašný svah
aj keď sa mi rýchlo stráca vhľad
aj tak sa tu skryjem, v týchto diaľavách.
Stratím sa aj na jasných cestách
a i tak vyjdem živšia ako pred tým.

Tak nevadí mi, že sa vo mne hromadí
pocitov mnoho, ťažších ako môžem zniesť
tak nevadí to, že z tejto krásy vidím len hromady
prachu, snehu, bleskov či iných deštrukčných miest.

Aj tak sa všetko vráti tam, kam patrí.
Blesky do mrakov
temnota do sinavy
sneh do pôdy s vlahou
mráz spínavý
zmrzne pod podlahou.
Všetko kde to má byť, tam, kam patrí.

A tak budem môcť byť šťastná.
Tiež sama. Po dlhých dňoch
čo ostala som zmotaná
sa teraz strácam pri prameňoch
kamienkoch, steblách a zvukoch
čírej prírody a pokoja.
Možno odhodlám sa až na koniec
kde hory statné stoja.
Možno uvijem si veniec
a budem patriť týmto miestam.

Tak opustím to nachvíľu
lebo mam pred sebou míľu
ktorú si musím odkráčať.
No budem sa vždy porúčať,
že sa vrátim.
Že sa únavou sklátim
a budem len počúvať.

Najskôr blesky, mráz a temnota
potom ticho, krása, samota.

18.2.2020 - spisovateľsky blok nieje už taký zlý, ale dorábanie starých trojverší (19.3.2019) je zúfalé, to sa musí uznať