Veršovaná spoveď

O šedom pánovi a krásnom kvietku

Smiem?
Pýtam sa. Či vkĺznuť ani myška
Nemohla by som, napojiť ťa troška
Nech sa chvíľu dočkáš mojej maličkosti
Nech nasýtiť sa budeš môcť dosti
Obrazov a výjavov, kde tŕpnu kosti.
Tak počúvaj.

Bol raz jeden pán.
Bol šedý, kruhy po očami mal
Bol raz jeden pán
Ktorý bol sám, bolesť bola jediná, ktorú znal.
A teraz počúvaj.

A bola raz jedna pani.
Krásna a sama, ako najnežnejší kvet
Kvietok, ktorý ozdobou lúk sa stal
Čo by sa stalo, keby ho niekto sťal?
Tento kvietok kedysi
Poznávať chcel šíry, veľký svet
Kto by tušil, že voľnosť sa mu zdaní?
Kto by tušil, že osamelý muž ho zraní?
Taký, ktorý šedol v kúdole cigár a teple
starých budov, ktoré ho ticho prichýlia.
Taký ho zotne a nechá zdupaný v steblách
trávy a belnúcej sa zeme.
V krutej, trpkej zime.

Kto vlastne bol tento pán?
Nespokojný tulipán?
Či byľ, čo nikdy nemohla rásť
Lebo bola odtrhlá, alebo nepoznala dážď.
Ktovie, čo schováva dlhý kabát a černý klobúk
Ktovie, prečo spoločnosť obchádza cez oblúk...
Nik. Nik ho nikdy nevidel. Stratil sa. V spoločnosti. Sám.

Možno preto
Srdce panej vzlietlo
Pre tohto strateného človeka.
Každý by jej povedal, nech uteká.
Keby však tohto muža poznal
Tak ako staré budovy, v ktorých sa hrial.
Hrial, sedel a počúval.
Aj ty teda počúvaj. Počúvaj pozorne.

Muž bol veľký rozprávkar.
Taký tichý, možno samotár
Ale táto pani cítila to teplo
Ktoré tento muž rozvieval slovami
Ako kvietko, ktoré mnoho znieslo
Prešlo si pre lásku všetkými strasťami.

I pani, krásna nežná snežienka
Veľké srdce, pritom taká malinká
Sadla si k nemu, šedému a starému
mužovi a počúvala.
Počúvaj aj ty. Pozorne, nech ti nič neuletí.
Dúfaj, nech aj ty poznáš takú snežienku
Jemnú, krehkú, malinkú.
Najmä uprostred zimy, nech zahreje i teba
Nech schytíš ju ani dar z číreho neba
A neodhodíš, nenecháš ju sám
Ako tento šedý pán.

Boli to krásne večery
Kedy všade sa zvečerí
Len v starých budovách
Starého mesta
Je pre rozprávku dosť miesta.
Chodby, ktoré obýval len smutný prach
Zaplnilo teplo a jeden pár
Šedý pán a krásna pani
Túto atmosféru vždy zmení
Novým príbehom.
Či k morským brehom
Či v hlbočinách hôr
Nestihol ich smutný mor
Smutného prachu.

Veľký rozprávkar, veľké srdce
A ucho ochotné počúvať.
I láska oboch tresce.
Jedného strachom, druhého silou
Obaja raz padnú do tej pasce.
Teraz však ten pán samotár
Veľký, farbistý rozprávkar
Lásku nechal ovládať
Svoje vnútro osamelé
Nechal sa zazdávať
Že táto žena, toto dievča smelé
Z neho postaví šťastnú bytosť.
Našu snežienku nezachráni krehkosť.
Práve naopak.
Roztriešti ju na kúsky.

Ako by mohla vytiahnuť
Tohto muža z jeho mysle
Keď padá roky, dekády zvisle
Kedy slučku si chce utiahnuť.

Akoby mohol vstať
Keď mu jeho ruky rozožrali
Príbehy, ktoré chcel vymýšľať
Keď smrť a bolesť do uší
Pieseň podsvetnú hrali
Keď on toľko tuší
Že ho zachvíľu jeho vlastné telo
Nechá tieňom napospas
Tieňom tichých budov
kde sa zmlelo
Toľko jeho príbehov
Kde sa zomlie
Aj jeho posledný.
Tak počúvaj. Cíť jeho dych sklenený.
Hladký, no chladný ani kov
Nekonečných životných okov.

I spojili sa pery
Spojili sa slová
Pani sa zverí
Zverí sa i pán.
Veľký rozprávkar, samotár.

Keď jednej noci skrývali sa v dome
Starom, zasnilom, naplnenom
Rozprávkami, čo rozprával pri víne
A dychu zahmlenom
Tento šedý pán
Odmietnutý tulipán
Začal sa strácať.
Zavrel oči, stratil dych
Kvietko volalo o poplach.
Keby sa začal vracať
K životu, kde šlo len o nich
A výhru pri všetkých tých zlách
Ktoré kvárili jeho vnútornosti.
Drogy, víno i iné závislosti.
I samota.
Tá si ho namotá
A keď ho pustí
Tak zistí
Že v náručí lásky bude bolesti viac
Keď kvietko, snežienka, civiac
Prichádza o svojho šedého pána.
Veľkého rozprávkara, samotára.

Všetko sa raz stane raz.
Všetko sa stratí, i krása krás.
Všetko sa stratí, i ten zamatový hlas
Ktorý kládol kvietku rozprávky
Na číre lupene
Ochotné počúvať.
Ostatní by hlucho, znudene
Odišli niekam pracovať.
Niekam preč, kamkoľvek
Od šedého blázna.
Od múdreho pána sna.
Jedného jediného. Svojho kvietku
Svojej snežienky, ktorej nenašiel ani smietku.
Práve naopak.
Dal jej všetko, ona mu dala tiež.
Červené líca ani vlčí mak.
Zvedavé oči.
Oči, ktoré on už nikdy nezočí.
Za ktorými sa už neotočí
A ktoré nenaplní až po okraj.
Nebude môcť, bude mimo kraj.
I ten rozprávkový. Hlavne ten.

Čo by ste povedali zranenej žene
Ktorá zviera svojho milého nežne
A nežne ho bozkáva
Na mŕtve pery, ktoré ukazovali
svet rozprávok, ako sa otvára.
Ktorého srdce sa zatvára.
Ani nedýcha, ani nebúši.
Darmo pani natŕča uši
Počuje len smrť. Plazí sa
A ťahá všetky rozprávky z teplých stien
Necháva ich vychladnúť.
Rozpadnúť sa na kusy.
Kvietko už nič neskúsi.
Je len celé zlomené
Samé v snežnej nočnej more
Samé udupané
Uzimené no bezsenné, hore
Čulé, no pritom bolesťou zničené.
Ó, drahé, predrahé.
Krásne kvietko, milá snežienka.
Tvoje teplo uniká.
Zmrzlo ako jeho teplo
Ktoré odniesla smrť, čo sa plazí
Čo ťa mrazí, kazí
Ktorá kradne i pána, i rozprávky.
Nezmohli sa ani nadávky
Tejto kedysi čírej krásky
Snežienky či sedmokrásky
Ktorá je teraz zlomená, rozbitá, stratená.

Čo by sa stalo, keby ste sa obišli.
Keby uši nepočuli a rozprávky odišli
Od šedého pána.
Vziatého v lúčoch rána
Kde by nikoho nepostihla rana
Lebo by ho nik neznal.
Stratil by sa. Sám. V spoločnosti.

A tak sa naša milá snežienka
Roztrúsila na kúsky malých lupeňov
Len navštevuje okienka
A kreslí na ne s rozprávkou
V jej nemých ústach zaliatych krvou
Onemelých. Smrť ktorá sa vtedy plazila
Do jej číreho tela
Ju vtedy až na dno zrazila
Ju vtedy až na kosť zmrazila
A vzala jej hlas
Ktorý by mohol rozprávať
Rozprávky šedého pána.
A tak skončila sama.
Nemožno sa jej poskladať.
Nemá ani stejný vlas.
Všetko sa zmenilo.
Teraz je len prach.
Smutný prach.

14.1.2020