UPOZORNENIE: STARÁ, ZLÁ, A LEN PRETO, ABY SOM UKAZALA PROGRESS
Prečo ma nechajú zožrať plač?
Čo sú to ľudia zač?
Uväznená v slzách,
moje ruky spojené v putách.
Hnev vo mne narastá,
prečo mi srdce trním zarastá?
Srdce divo mi búši,
smrť si moja duša zaslúži.
Moja skazená myseľ je len príťaž.
Načo kladiem ostatným na ramená záťaž?
Nemala som predsa tento svet uzrieť,
teraz neskoro je na kladivo osudu udrieť.
Kto pomôže v temnotách
ten má istý lístok do neba.
Ty ma započuješ v prozbách
neuväznia na moju vinu aj teba?
Uškvarím sa v pekle.
To je môj trest bolestivý.
Odíď odomňa, bude zle!
Nedostanú ma späť žiadne motlidby.
Všetci si mysleli, ze sa len tvárim drsno,
v mojom hrdle bolo však dusno.
Úžasná ich nevedomosť!
Nechcem pútať pozornosť.
Každá slza horká ma páli,
každé to krvavé bodnutie,
keď ste ma bez výčitiek ničili,
jazvy ostanú na doživotne.
Každú chvíľu to počúvam.
Každú urážku zvonka ignorujem,
v nútri však bolesť cítievam,
nikdy na to nezabudnem!
Aj keď si každú ranu zasluhujem,
kde je vaša ľútosť?
dúfala som, že sa pominiem,
prečo ste ma nechali veriť v hlúposť?
Každý môj úsmev ma zožiera.
Po smiechu ostáva čierna diera.
To si všetci naivne myslia,
že jediní o koniec smútku prosia?
Nôž v rukách zvieram.
Bránu pekelnú zazrievam.
Po krku sa valia slzičky,
zatratenej dušičky.
Padám na kolená,
zrak máta ma,
kde je sľúbená
smrť, čo do pekla odvedie ma?
Nevidím v jej očiach cit.
Žeby konečne ten smrti svit?
Pokojne vykročím,
do vlasného konca s úsmevom zabočím.
19.6.2018
YOU ARE READING
Veršovaná spoveď
PoetryMožno neviem písať, nemám talent, nemám "básnické črevo". Možno aj hej. To je teda prvá vec, ktorú musíte vedieť pred tým, ako otvoríte túto knihu. Čo by ste mali tiež vedieť je, že zasahujete do môjho súkromia - teda, vyzývam vás, aby ste doň nahli...
