Možno je to nočná mora, zbesilý sen
kedy som však spala, povedz mi len?
Neverím odrazu, ktorý nieje mnou
že svetlo môžme uvidieť i brodiaci sa tmou.
Možno svet stmavol, možno stmavli moje oči
Všetko je mŕtve, vnútro je mŕtve, prázdnotu zočí
Farby nežijú, neblčia, neplačú
Môj domov ochladol, prachom dole ho vlečú.
Strašný strach lomcuje mysľou
zamklá, zatknutá neschopná nádychu
východ možno nájdem za malou míľou
schradla som, kosti zredli, spektrum zredlo, zmizlo, predbehnuté malou chvíľou.
Som prázdna, bez citu v bunkách, prstoch
falošná, aby skryla za sebou svoj tieň
prenásledujúci ma v momentoch
kedy svetlo ožiari celú sieň.
Dúfať, že ma schytí myšlienka, ľahká a voľná ako pierko
som prestala, keď som stále padala.
Vstávala som späť, moje telo rieklo
Teraz ho niet.
Splietla som tie spomienky do zložitých viet.
Vzduch nikdy nebol sladší, ovzdušie milšie
neskoro, neskoro, drahé moje vinše
vzdala som sa zbraní, kože, i srdca.
Spadnem pred bránu pekla pod kladivom sudca.
Prosím, privykla som si osamene
Spoločnosť? Nechcem. Lásku? Chcela som. Aké hlúpe.
Nevolaj po mene
ktoré nikomu nepatrí. Majiteľka kedysi lietala v povetrí
Cítila, ako bolesť ju lúpe
jedovatým lúčom, slovami, silnejšími ako ten najmocnejší nôž.
Nuž, Boh, či Satan, už aj niečo zmôž.
Lží a masiek bolo dosť. Tu som v plnej škaredosti, nechutnosti či zvrátenosti.
Temná sťa kút hanby a poníženia, patriaca clivej, krehkej, omámenej v nenávisti.
Prostotou? Sebe. Vydaná na milosť - hlavne sama sebe.
Jazvy mám všade, len sa dobre pozri.
Hlboko pod žily, hlboko pod vrstvami tuku
Ukryté, ako jedny s mojich chýb, uzri
koľko štípania, tajností a bolesti udržala som, kým ma ťahal za ruku.
Bez hlasu. Kričím, koľko zmôžem
viem, že už si nepomôžem
mohla som vyblednúť, stemnieť, bojovať.
Bolo iste ľahké ma pozorovať
A vidieť chyby na javisku, zhmotňujúce sa v zákulisí
Nestála som ani len za tú lásku, pre ktorú som ostala ešte stáť.
Rokmi stihla som prehniť zlobou
krutého sveta plného dúhy, ktorú nevidím, určenej ako záclona pre krviprelievanie či iné činy späté s hrôzou
ktorú niekde hlboko cítim, na povrchu vyženiem ju nezáujmom.
Spravila som priveľa omylov
za ktoré spravodlivo pykám.
Sústavne tlačená zväzom hlasov
pre ktoré toľko vzlykám.
Nenáviďte ma, tak, ako to robím sebe.
Len to je správne, to ma mučí
schovajte ma, odsúďte smädom v hradbe
kde ticho zruší
len krv, čo v sluchách zurčí.
Zbavte sa ma, ako to robíte s novotou.
možno nájdem pokoj medzi popolom a plameňom
zahrdúsim, uhorím, spätá istotou
že hriechy moje ostanú len slabým tieňom
takým, ktorý priviedol ma na zhuby.
Zmiznú líca, kosti, telo, o ktoré šklbali sa mdloby.
Mŕtvola obrátená v prach štít vŕšku zdobí.
2.5.2019