Snažím sa otvoriť oči, no vôbec sa mi to nedarí. Mám pocit akoby som na viečkach mala položené tisícky kameňov. Pomrvím sa a ucítim niečo na mojich rukách. Teda presnejšie na pravej ruke. Pomaly zdvihnem ťažké viečka a snažím sa prispôsobiť svetlu v izbe, no je to viac než ťažké. Otočím hlavu doprava a uvidím ihlu zapichnutú v mojej žile. Zamračím sa a úplne otvoriť oči. Svetlo už nie je až tak hrozné. Poobzerám sa a všimnem si, že nie som doma. Čo sa vlastne stalo? Boli sme s Harrym na večeri, potom mi volal Jack a potom.. preboha. Otvorím ústa a chcem sa postaviť, no bolesť v rebrách mi to nedovolí.
„Si hore! Vďaka bohu.“ Zrazu sa do pípania prístrojov ozve známy hlas a ja znova svoju hlavu položím na čisto biely vankúš. Tentokrát ju však otočím na druhú stranu. Je tam kreslo, z ktorého sa ozval hlas. A bol to Zaynov hlas. Rýchlo sa postaví a prejde ku mojej posteli.
„Ako sa cítiš?“ opýta sa ma a chytí mi moju ruku.
„Neviem,“ poviem po tichu. Skôr úplne zachrapčím. Môj hlas je preč. Akoby som už nikdy nemohla hovoriť. Cítim akoby zo mňa odišiel. Na sucho prehltnem a prejdem si jazykom po perách.
„Som smädná. Podal by si mi prosím ťa vodu?“ opýtam sa Zayna a pozriem sa na malý stolík vedľa postele, na ktorom je položená minerálka. Prikývne a pustí moju ruku. Zrazu ju oveje chlad. Zayn mi naleje vodu a podá mi biely pohár. Chcem ho chytiť pravou rukou, no nedovolí mi to sadra.
„Mám zlomenú ruku?“ zalapám po dychu a Zayn smutne prikývne. Znova prehltnem a Zayn priloží pohár k mojim perám. Cítim sa ako stará babka, o ktorú sa treba starať. Keď vypijem celý obsah pohára Zayn ho znova položí na malý stolík a prisunie si stoličku ku mojej posteli.
„Kde je Harry?“ opýtam sa nesmelo. Zayn sa hlasno nadýchne a zahryzne si do pery.
„Zayn, niečo som sa pýtala.“ Zamračím sa.
„Neviem, či by som ti to mal povedať ja.“ Povie a zahľadí sa mi do očí.
„On je mŕtvy?“ opýtam sa šokovane a cítim ako sa slzy vytvárajú v mojich očiach.
„Nie preboha to nie!“ rýchlo sa postaví a prejde si rukami do vlasov. Zdá sa mi to, alebo je na tom horšie ako ja?
„Je v umelom spánku. Náraz bol tak silný, že zasiahol jeho hlavu, čím spôsobil otraz mozgu. Niečo také hovoril doktor a ešte k tomu mal vnútorné krvácanie, ktoré dokázali zastaviť, no Harry sa odvtedy nezobudil...“ prestanem počúvať hneď ako zo Zaynových úst výjde slovo umelý spánok. To teraz za neho budú dýchať prístroje? Všetko je to moja vina.
„Aký je deň?“ opýtam sa a slzám dám voľný priebeh. Nedokážem ich viac držať v sebe. Cítim ako sa mi dopadajú na nemocničnú košeľu a tá sa pomaly premáča. Smrknem a prejdem si rukou po nose. Toto je svinstvo!
„Je nedeľa.“ Povie a ja zúžim oči. To som spala dva dni? Preboha.
„Potrebujem ho vidieť.“ Poviem bez akéhokoľvek premýšľania a znova sa chcem postaviť, ale zabráni mi v tom bolesť v celom tele a hlavne hadičky, ktoré vedú do mojich rúk. Porazene hlavu položím na vankúš a vzdychnem.
„V tvojom stave by si mala ležať.“ Povie Zayn a chytí mi ruku. Zdvihnem k nemu zrak a skrčím obočie.
„A čo mi je?“ zakoktám a neubránim sa ďalším slzám.
„Mala si polámané rebrá, zlomenú ruku a našťastie slabý otras mozgu, no neboj budeš v poriadku.“ Pobozká ma na čelo a ja zatvorím oči. Chcem niečo povedať, no dvere na mojej izbe sa otvoria a v nich sa objaví postava v lekárskom plášti.
„Ach slečna Malik ste hore.“ Napraví si svoje okuliare a slabo sa usmeje predtým, než prejde k mojej posteli a pozrie sa do papierov.
„Ako sa cítite? Bolí vás niečo?“ opýta sa a pozrie sa na mňa spoza okuliarov.
„Rebrá, ale inak mi je fajn. Ja len chcem vidieť Harryho.“ Pošepkám a prehltnem. Doktor Peters ako to má napísané na ceduľke si niečo zapíše a s povzdychom si zloží okuliare.
„Možete ho vidieť, ale až zajtra fajn? Je tam pravdepodobnosť, že sa zobudí.“ Povie a ja zalapám po dychu s jedným prikývnutím. Doktor Peters ma pohladí po ramene a so slovami, že všetko bude v poriadku odíde z mojej izby. Pozriem sa do stropu a ignorujem Zaynovi slová smerujúce na mňa.
„Volal som mame. Povedala, že priletí najbližší lietadol, ktoré bude letieť.“ Zayn pokračuje v rozprávaní, aj napriek tomu, že som otočená na druhú stranu izby. Slabo prikývnem a znova smrknem.
„Môžem byť sama?“ opýtam sa, no nepozriem sa na neho. Niečo zamrzle a ja následne počujem ako sa dvere zabuchnú. Hneď spustím ďalší nával sĺzs a vydýchnem, no som prerušená zvlykom. Všetko je to moja vina. Keby nevolal Jack Harry by sa určite nenahneval a dával by pozor na cestu, ale je to aj jeho vina. Mal sa zapnúť.
„Kurva!“ skríknem nahlas, teda ak sa to vôbec dá nazvať krikom. Môj hlas je slabší ako hlas malého dieťaťa. Prejdeme si zdravou rukou do vlasov, no na čele zacítim niečo mäkké. Náplasť. Skvelé teraz budem mesiac chodiť s týmto, ale na tom nezáleží. Chcem, aby bol Harry zdravý preboha. Náhle sa v izbe ozve jemné zaklopanie a dvere sa otvoria. V nich sa objaví Liam a Sophia.
„Tori,“ Liam vysloví moje meno a pribehne ku mne. Sophia sa zatvári smutne a zatvorí dvere. Tiež prejde ku mne, no ostane iba ticho stáť s ľútostivým výrazom na tvári.
„Mám sa fajn jasné?“ poviem hnusne a zdvihnem obočie. Ja viem nemala by som byť zlá, ale ja proste, cítim sa zle.
„Keby si sa mala fajn tak sa teraz usmievaš a vôbec tu nie si.“ Zamračí sa tentokrát on a sadne si ku mne na posteľ. Som malá takže by sa ku mne zmestili ešte ďalší ľudia. A ja by som ti tak veľmi chcela Harryho. Smrknem a zatvorím oči.
„Za všetko môžem ja.“ Vydýchnem a sklopím zrak.
„To nie je pravda!“ chytí ma za ruku. „Za všetko mohol vodič druhého auta. Namerali mu vyše dva a pol promile.“ Povie a ja sa zaseknem. Preboha až toľko veľa?
„Ale možno keby bol Harry pripútaný nedopadol by takto. Mala som ho prehovoriť!“ znova smrknem a pokrútim hlavou.
„Ty si v poriadku a Harry bude tiež tak sa nerozčuľuj dobre? Aby som Louisovi mohol povedať, že si v poriadku. Pýtal sa na teba, ale nemohol prísť. Musel kvôli práci odísť do New Yorku.“ Pohladí ma po hlave a pobozká ma na čelo. Ako predtým Zayn, ale teraz jediný bozk, ktorý chcem je Harryho.
„Nepotrebuješ niečo? Lebo ak áno pokojne povedz donesieme ti to.“ Povie znova Liam a pozrie sa na Sophiu, ktorá s úsmevom prikývne. Oni vôbec netušia ako sa cítim.
„Nie, ale ďakujem,“ umelo sa usmejem a pokračujem. „Chcem len spať a zobudiť sa zajtra, aby som konečne mohla za Harrym.“ Prejdem si jazykom po perách a Liam prikývne. Pustí moju ruku, čím spôsobí, že do nej prejde chlad. Skryjem si ju po perinu a pozrie sa na Liama.
„Tak ak niečo pokojne zavolaj, jasné? Drž sa.“ Usmeje a chytí Sophiu za ruku. Obidvaja sa mi pozdravia a zatvoria za sebou dvere. Cez veľké sklá sa pozriem už na zabadajúce slnko a smrknem. Už nedokážem zadržať slzy. Padajú bez toho, aby som im to dovolila, no nevadí ma to, aj keď viem, že ku ničomu nevedú. Verím, že sa Harry zajtra preberie.
**
„Nie to je v poriadku...“ zobudím sa na známy hlas a pomaly otvorím oči. Všimnem si dievča s modrými vlasmi pri okne a hneď viem kto to je. Gemma. Ach Gemma. Ako sa musí cítiť ona? Je to predsa jej brat. Hneď ako sa otočí a všimne si ma jemne sa usmeje. Vypne hovor a mobil si strčí do vrecka, začne sa ku mne približovať stále s úsmevom na tvári.
„Si hore,“ sadne si ku mne. „Bola som tu aj včera, ale spala si a potom som prišla zase, no znova si spala tak som ťa nechcela budiť.“ Povie potichu a ja si všimnem ako sa jej oči lesknú. Určite plakala. Veď kto by neplakal?
„Bola si pri Harrym však? Ako je na tom?“ opýtam sa a začnem si hrýzť do pery, aby som sa znova nerozplakal. Usmeje sa a začne hovoriť.
„Neviem ešte sa neprebral.“ Mykne plecami a ja vidím, že ten úsmev je len hraní a po pravom líci jej spadne slza. Chytím jej ruku a silno ju stlačím. Možno neviem ako sa cíti ona, ale keď sa cítim ja takto strašne zle ona to musí cítiť stokrát viac.
„Tak strašne ho chcem vidieť,“ vydýchnem. „Mohla by si ísť zavolať sestričku?“ opýtam sa a ona prikývne. Zahryzne si do pery a postaví sa, no nezatvorí za sebou dvere, nechá ich pootvorené. Po chvíli sa vráti aj so sestričkou, ktorá s úsmevom na perách prejde ku mne.
„Je vám už lepšie?“ opýta sa a vytiahne mi ihlu z mojej žily. Slabo prikývnem a odhrniem zo seba perinu. Už mi pod ňou začínalo byť dosť teplo.
„Váš brat vám doniesol nejaké oblečenie. Ak by ste sa chcela prezliecť pokojne vám pomôžem.“ Povie mi s úsmevom sestrička a ja prikývnem. Mám rada, keď sú sestričky milé, pretože ak mám povedať pravdu za tri roky medicíny som sa stretla s takými, ktoré by som fakt nechcela stretnúť. Pomaly zdvihnem ruky, aj napriek bolestiam v rebrách a sestrička mi cez hlavu pretiahne nočnú košeľu. Potom mi pomôže oblecť tričko a tepláky, ktoré mi Zayn doniesol.
„Myslíte, že zvládnete prejsť, alebo vám donesiem vozík?“ opýta sa a ja chcem niečo povedať, no Gemma ma vyruší.
„Ja jej s tým pomôžem.“ Usmeje sa na sestričku a tá prikývne. Obujem si papuče a Gemma ma jemne chytí za ruku.
„Zvládneš to?“ opýta sa a ja sa postavím.
„Áno.“ Jemne sa usmejem a urobím prvý krok. Nie je to až také hrozné ako som si myslela. Spolu s Gemmou výjdeme z mojej izbe a odbočíme do ľava. Gemma privolá výťah a ja ostávam ticho. Nejako mi došli slová. Cítim sa zvláštne teraz, keď sa to deje. Výťahové dvere sa otvoria a ja do neho s pomocou Gemmy nastúpim. Stlačí najvyššie poschodie a dvere sa znova zatvoria. Hudba v rádiu sa ozýva v celom výťahu a ja nedokážem z hlavy vytlačiť myšlienku z pred dvoch dní.
„Počuj si v poriadku? Si bledá.“ Vyruší sa ma Gemmyn hlas a ja prikývnem pričom na sucho prehltnem. Výah zastaví a my spolu vyjdeme von. Prejdem až k dverám s číslom osem a ja už cez veľké sklo vidím Harryho bezhybne telo. Gemma otvorí dvere a ja po tichu zalapám po dychu.
„Nechám vás tu.“ Jeden kútik úst sa jej vyzdvihne do úsmevu, keď mi pomôže posadiť sa vedľa Harryho postele. „A ak niečo budem vonku.“ Pohladí ma po ramene a ja prikývnem. Do pravej (hlavne zdravej) ruky chytím tú Harryho a prižmúrim oči. Je tak chladná, no zároveň z nej vyžaruje energia, ktorú som tak veľmi mala rada.
„Harry hovorila som ti, aby si sa zapol. Nemusil si skončiť takto.“ Smrknem a zahryznem si do pery. Všetky tie prístroje mi prídu tak cudzie a ja by som teraz najradšej ani nechcela vedieť načo sú, ale bohužiaľ to viem.
„Čítala som, že ľudia v kóme vnímajú viac ako človek, ktorý je na žive. Nie, že by si ty bol mŕtvy, ale chápeš,“ zasmejem sa. „Bože teoreticky sa tu rozprávam sama zo sebou.“ Smrknem a viac stlačím Harryho ruku. Bolí to, keď mi to neopätuje.
„Niekde vnútri mňa dúfam, že mi teraz stlačíš ruku a otvoríš oči. Bože ani nevieš ako veľmi ich chcem vidieť.“ Usmejem sa a pozriem sa na Harryho. Jeho kučery sú na jeho čele a ja pustím jeho ruku, aby som mu ich mohla dať dozadu ako to robí on.
„Doktor povedal, že sa dneska možno preberieš. Tri dni sú dlhá doba a dobre ja viem, že sú ľudia v kóme niekedy aj rok, ale ty nebudeš, rozumieš?“ zdvihnem obočie a pohladím ho po ruke. „A sľubujem, že sa už s Jackom nebudem stretávať len sa mi prosím preber.“ Znova nechám mojim slzám voľný priebeh. Je toho na mňa fakt veľa.
„A ja viem, že ma počuješ tak ti hovorím, že ťa veľmi ľúbim, okay?“ usmejem sa a utriem si nos. Chcelo by to nejaké vreckovky. Otočím sa k Harrymu, aby som mu znova niečo povedala, ale vyrušia ma dvere, ktoré sa otvoria.
„A ty tu, čo chceš?“ poviem z posledných síl a zamračím sa.
-
Zdrástvujte ženy! bože ani neviete ako ste mi chýbali joooj veľmi sa ospravedľlňujem, že pridávam takto neskoro, ale tá škola ma fakt zabije, o štvrtej chodím domov a ešte sa učiť kokos, dúfam, že to chápete :) no nič, ale k časti ty kokos začala som písať asi len pred dvoma hodinami a celkom fajn mi to vyšlo :D a poviem vám takto, vôbec to nekončí ono to len teraz začína, takže sa máte na čo tešiť, ale normálne táto časť je taká deprimujúco nudná ._. a inak strašne moc vám chcem poďakovať za 69 (uuh) a 12 komentárov! bože ani netušíte jak ste ma potešili :OOO dúfam, že ma ani teraz nesklamete a časť chcem venovať @lusi25, už si ju a ďakujem za komentár!:) so hope you like it:3
vote&komenty