Pohľad Princa Jacea
Sedel som vo svojej pracovni a mračil sa na dvere. Sem tam, som pozrel na hodinky a aj na papiere, hromadiace sa mi na stole. Boli to štyri úhľadné kôpky, poskladané vedľa seba a zoradené podľa naliehavosti, ich riešenia. Lenže práve teraz, mi po rozume behalo všetko možné, len nie to, na čo by som sa chcel sústrediť. A to niečo, bola osoba, ležiaca o poschodie vyššie. Takže všetky rozhodnutia a zákony, ktoré čakali na ich schválenie alebo zamietnutie, šli bokom. Frustrovane som si povzdychol, prehrabol si vlasy a otočil sa k oknu. Dúfal som, že pohľad na záhradu zaliatu mesačným svitom, mi ju aspoň na momemt vyženie z mysle. Nestalo sa tak. Namiesto toho, som myslel na to, ako by sa asi zatvárila, keby to uvidela. Keby zazrela tú záhradu a biele ruže, ktorým sa na lupeňoch, leskli kvaky vody, žiariace sťa diamanty. Prudko som sa obrátil k stolu a natiahol som sa po prvej kôpke, keď sa dvere otvorili.
„Koľkokrát som ti vravel, že máš klopať?" zavrčal som na Kita, stojaceho vo dverách a ležérne sa opierajúceho o rám dverí.
„Vyrušil som ťa?" opýtal sa pokojne a ja som ho mal chuť vyhodiť von a zabuchnúť mu dvere za nosom. Čo sa Kita týkalo, ako druhorodený syn, si nikdy nerobil ťažkú hlavu z pravidiel. Či už z tých, ktoré mu stanovili rodičia, alebo z tých, ktoré som mu stanovil ja. Pravidla pre neho boli ako výzva. Čím boli dôležitejšie, tým lepšie sa porušovali. Taktiež, ho to náramne bavilo, pretože tým rozčuľoval našu matku, ktorá najväčšmi nesúhlasila s jeho prelietavosťou, pre ktorú si vždy rozmyslel výber svojej nevesty. Zhlboka som sa nadýchol.
„Ani nie... Čo potrebuješ?" opýtal som sa a sledoval, ako si sadol do kresla, pred mojím stolom.
„Porozprávať sa," odvetil jednoducho a ja som spýtavo nadvihol obočie a uškrnul sa.
„So mnou?" nechápal som. S Kitom, sme nikdy nemali bohvieaký vzťah. Jediným naším spojovavím bodom, bol Laoant, cez ktorého sme si sem tam poslali nejakú správu, alebo si vďaka jeho mrazivému pohľadu a neovládateľnému hnevu, neskočili do vlasov. Našich spoločných rozhovorov, bolo málo a boli čisto formálne a priateľské. Nikdy som sa veľmi nezamýšľal nad tým, prečo to tak vlastne je. Ale keď som už k týmto úvahám zablúdil, vždy som to pripísal naším rozdielnym povahám a môjmu plne nabitému programu. Z čoho vyplývalo, že na na bratské reči, som vôbec nemal čas. Aspoň s Kitom. Čo sa týkalo Laoanta, ten bol úplne iný prípad. Už od mala, som s ním trávil kopec času. Či už kvôli jeho neovladateľnému hnevu, alebo tréningom, ktoré sme mali trikrát do týždňa. S Laoantom sme mali oveľa hlbší vzťah a vždy sme si mali čo povedať. Ak by som už teda niekoho očakával vo svojej pracovni, bol by to určite on. On a zaklopanie, ktoré by ma na to upozornilo. Ale u Kita už bolo prekvapeným len to, že vôbec vedel kde mám pracovňu. Pretože ak Kit netrávil čas flirtovaním so slúžkou, tak bol buď na koni, alebo sa motal po hrade, vyhýbajúc sa našej matke, ktorá ho karhala na každom kroku.
„No vidíš. Zázraky sa dejú," prekrútil očami.
„Skôr ako za zázrak, to považujem sa zúfalosť," spýtavo som na neho hľadel. Kit si odfrkol.
„Ak by som bol bol skutočne taký zúfalý, ako si myslíš, šiel by som za našou matkou. Ale dosť, už príliš odbočujeme."
„Ako myslíš. Tak, s čím ti môžem pomôcť?"
„Hmm... A nie je to práve tak, že pomôcť potrebuješ ty?" provokatívne sa uškrnul.
„Hráš tu so mnou nejakú hru, Kit? Pretože na tvoje hlúpe hry a podpichovanie, dnes vôbec nemám náladu," zavrčal som.
„Smola. A to som si myslel, že by tento rozhovor, mohol utužiť naše vzťahy," mykol plecami a ja som si pomasíroval spánky.
„Štveš ma Kit. Tak neuveriteľne ma štveš, až ma z toho začína bolieť hlava."
„Och, prepáč. Takže ti asi nebudem môcť povedať, že dnes je deň, kedy našej matke, oznámime mená?" spýtavo nadvihol jedno obočie.
„To viem. Ale stále nerozumiem, prečo si tu. Nebodaj, si sa so mnou prišiel poradiť," posmešne som si odfrkol.
„To nebude potrebné. Svojich päť dám, už mám vybratých. Ale čo tvoja dáma, Jace?" opýtal sa a chýbalo veľmi málo na to, aby som nevyskočil zo stoličky a nezotrel mu z tváre jeho škodoradostný úsmev.
„Drž sa od nej ďalej, Kit. Varujem ťa," zavrčal som tlmene a sánka mi mierne nadskakovala.
„Upokoj sa, prosím ťa. Ani som sa jej nedotkol. Len som sa na ňu bol mrknúť. V tvojom mene," žmurkol na mňa a ja som onemel.
„Čože si spravil?" opýtal som sa, ale odpoveď som už nedostal. Prerušil nás totiž hlas, maminej osobnej slúžky, Dioely.
„Prepáčte za vyrušenie," prehovorila a mierne sa uklonila. Obaja sme sa na ňu pozreli.
„Deje sa niečo s matkou, Dioela?" opýtal som sa a ona nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Vaša matka je v poriadku, pane. Len si želá, aby ste urýchlene dorazili do Spoločenskej miestnosti. Odkazuje Vám, že je to súrne," dodala.
„Už je to tu," sucho skonštatoval Kit a viac sa zaboril do kresla. Škaredo som na neho zazrel a hneď sa venoval Dioele, ktorá nás pokojne sledovala.
„Hneď tam budeme," sľúbil som a Dioela s miernym úklonom, zmizla za dverami.
„Vstávaj, inak ťa tu zamknem," zavrčal som na Kita a ten si povzdychol a znudene si zívol.
„Ty si strašný puntičkársky suchár, Jace."
„Radšej budem puntičkárskym suchárom, ako flirtujúcim leňochodom. Vstávaj!"
„Fajn, fajn," zamrmlal, keď som sa k nemu začal nebezpečne a hlavne pomaly približovať, s výstrahou, vpísanou v tvári. Okamžite sa postavil a s rukami vo vreckách odišiel na chodbu, kde zahol za najbližší roh, strácajúc sa mi z dohľadu...
👑🖤🖤🖤🖤👑
Keď som prišiel do Spoločenskej miestnosti, Laoant a Kit už sedeli v kreslách, dívajúc sa na mamu, sediacu za mohutným mahagónovým stolom, s perom v ruke a s papierom pred sebou.
„Ospravedlňujem sa za meškanie," ozval som sa, aby som na seba upozornil a mama zdvihla zrak, od papiera s menami.
„Hlavne že si už tu. Posaď sa, prosím," ukázala na voľné kreslo vedľa Laoanta a ja som sa posadil, čakajúc čo bude nasledovať.
„Prešlo už pár týždňov, počas ktorých, ste si mali dobre premyslieť, ktorých päť mien, mi dnes poviete. Takže... Dúfam, že ste nad tým poriadne premýšľali. A rozhodli sa. Tieto dievčatá budú povýšené na Garde dámy a vy budete mať mesiac na to, aby ste mi povedali, konečné jedno meno. Ale varujem Vás... A hlavne teba Kit. Ak už to meno raz poviete, ostáva nemenné," výhražne sa na nás zadívala a najdlhší pohľad venovala Kitovi, ktorý jej ho pokojne opätoval. Matka si povzdychla a namočila hrot pera do atramentu.
„Začneme tebou, Kit. Vrav," vyzvala ho.
„Hmm... Skutočne som nad tým premýšľal. A aj som sa rozhodol. Takže mojimi piatimi menami sú... Slečna Gabriella Lucy Jonesová, Deborah Hazel Perry, Sakura Haruki Rodgers, Valeria Astrid Hinesová a Cerys Harriet Owsleyová," vyratúva na prstoch.
„Dobre. Laoant," pokračuje ďalej, krúžkujúc posledné meno.
„Mám len jedno meno. Konečné," prehovorí Laoant a matka na neho prekvapene a zároveň skepticky, pozrie.
„Si si istý, Laoant? Ak si to rozmyslíš a medzitým tomu dievčaťu pomotáš hlavu, ublížiš jej."
„Už som sa rozhodol," odvetí Laoant rozhodne, trvajúc na svojom.
„Dobre. Kto je to?" spýtavo na neho hľadí.
„Slečna Alice Kiara McKinleyová," odpovie pohotovo, bez najmenšieho zaváhania v hlase. Matka sa sprvu zatvári prekvapene, ale nakoniec sa usmeje.
„Jace," obráti sa na mňa a ja sa na moment zamyslím. Je toto vôbec správne? Rozhodovať o ich osude a vyberať si ich ako tovar v obchode, kým ony nič netušia...
„Jace?" znova ma ohlási a ja sa zadívam do jej sivých očí, ktoré si ma starostlivo obzerajú a očakávajú nejakú reakciu. No popravde, ani ja sám netuším, ako mám reagovať. Je pravda, že viem čo chcem, ale zaujíma sa niekto, čo si želajú ony? Nie sme o nič lepší, než ich rodičia. Sme úplne rovnaký, ba horší... Ale aj napriek tomuto faktu, si nedokážem pomôcť. Chcem, aby bola so mnou, aj napriek tomu, že pravda jej ublíži a zlomí ju. Chcem aby zostala na Zimnom hrade. So mnou, či vedľa mňa. Radšej strpím jej nenávisť, ktorá ma bude večne prenasledovať týmto hradom, ako to, že si ju vyhliadne niekto iný a ja ju už nikdy neuvidím. Pomyslenie na to, ma ubíja. Mučí ma to. Pochybujem, že po tom všetkom, mi ešte niekedy uverí. Že bude veriť mojím slovám a skutkom. Že uverí tomu, že to robím preto, pretože k nej cítim niečo viac, ako by som možno mal... Pretože nechcem, aby zmizla. Rovnako ako hviezdy, keď výde slnko. Nechcem, aby moje slnko zašlo a ja som sa znova stratil v tme všedných dní. Mám pocit, že ona jediná mi skutočne rozumie a chápe, čo chcem povedať, aj keď mlčím.
„Premýšľal som. A premýšľal som dlho. Ako Laoant, aj ja mám len jedno meno. Je to preto, pretože nechcem žiadnej z nich ublížiť a zbytočne ich ťahať za nos a tiež preto, pretože si vedľa seba nedokážem predstaviť, nikoho iného. Každé z dievčat, ktoré sem prišlo, sa mi zdalo rovnaké. Ona až príliš hrdá, ale teraz... Mýlil som sa," frustrovane som si prehrabol vlasy.
„Ty si do toho dievčaťa zamilovaný, však?" opýta sa ma matka a ja cítim, ako ma na chrbte pália pohľady mojich bratov.
„To je to až tak vidno?" smutne sa zasmejem.
„Je," odpovie mi Kit a ja sa na neho pozriem a zamračím sa.
„Čo je? Pýtal si sa, tak som ti odpovedal," odvetí a mykne plecami.
„Ako sa volá?" opýta sa ma matka a ja sa na ňu znova pozriem.
„Saiorse Luna Reedová," šepnem...
Ahojte!
Túto časť venujem MartinaCintalova.
PS. Dočkala si sa 😉.
S pozdravom Harley 🐺💙