Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

5. Kapitola - Kráľovstvo férov...

Ďalej som sa už radšej rozhodla mlčať, pretože som si bola viac než istá, že normálnu odpoveď zrejme nedostanem.

„Och, skoro by som bol zabudol," povedal a od jedného z mužov zobral bielu vranu, „komu patrí tento tvor?" opýtal sa a pozrel sa na nás.

„Bohovia! Čo ste mu urobili?!" skríkla som na nich a natiahla sa po Aelfthrytha, ktorého mi čiernovlasý fér, bez najmenšieho zaváhania, opatrne vložil do rúk.

„My jemu? Zranil jedného z mojich mužov," ukázal rukou na hnedovlasého mladíka stojaceho vedľa neho a ja som sa zasmiala.

„Och, prosím Vás, samozrejme, že zaútočil. Bodaj by nie, keď bez príčiny unášate nevinné dievčatá," zavrčala som jeho smerom a dívala sa na Aelfthrytha, ktorý otvoril jedno oko a vyskočil na nohy. Keď zbadal hnedovlasého muža, vzlietol a rozkrákal sa tak, až ma zaboleli uši.

„Al!" skríkla som a vrana stíchla a pristála na zemi, kde sa zmenila na snežného leoparda. Ten začal potichu vrčať. Čiernovlasý muž si povzdychol a znova si nás premeral pohľadom. V pozadí odbili hodiny.

„Už je čas. Následujte ma," povedal a ja som pozrela na Alice, aby som sa uistila, či je v poriadku. Stále sa jemne chvela a v zelených očiach sa jej leskli slzy. Stisla som jej ruku a ona sa ku mne otočila tvárou.

„Neboj sa. Som s tebou," šepla som a Alice prikývla. Usmiala som sa a spoločne sme sa vydali za ostatnými dievčatami...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Zistenie, že nás vedú do hradu, bolo viac než prekvapujúce. Ale zistenie, že nie sme jediné, bolo šokujúce. Ďalších dvadsaťpäť dievčat, ma doslova dorazilo.

„Sú z ostatných okrskov," pošepla mi Sophie, keď náš sprievod odišiel. Tridsať mladých dievčat v jednej miestnosti.

„Načo, niekto potrebuje tridsať dievčat?" blyslo mi mysľou. Obzrela som sa dookola a všimla si, že zopár dievčat plakalo. Ďalšie boli na smrť vystrašené a bledé, ani smrtka. Zvyšok sa zasa snažil tváriť, že je nad vecou. V skutočnosti, ich maska, taká presvedčivá nebola. Triasli sa rovnako ako všetky ostatné. A strach vpísaný v ich očiach, bol tiež nemenný s ostatnými. Alice, ktorá ma pevne držala za ruku, sa ku mne viac natisla. Teraz som mohla nielen cítiť, ale aj počuť, ako rýchlo jej bije srdce.

„Chcem ísť domov," šepla a ja som ju pohladila po ruke.

„Pšt. Všetko bude v poriadku," snažila som sa ju upokojiť a kútikom oka pozrela na Ala, ktorý mi pohľad opätoval. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na biele dvere orámované zlatom. Bola som si istá, že skrývali pravdu. Tú skutočnú. Tú, ktorá sa konečne servírovala aj s vysvetlením...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Zistenie číslo jedna. Ani jeden fér, vám nikdy neodpovie tak, aby ste skutočne pochopili o čo tu ide. Nikdy. Väčšinou vás ešte viac zmätie, alebo, v tom lepšom prípade, sa z odpovede stane otázka, ktorá vás neposunie ani dopredu a ani dozadu. Zostanete stáť na mieste a proste na neho hľadíte ako teľa. Ako som neskôr zistila, za bielymi dverami sa skutočne niečo skrívalo. Žiaľ, neboli to odpoveďe na otázky, ale celá kráľovská rodina. Kráľ s kráľovnou a ich traja synovia. Všetci boli taký nádherní, až mi to vyrazilo dych. A, samozrejme aj mladí. Kráľovna vyzerala asi ako moja mama, ak nie lepšie a kráľa, by ste si pomýlili s jedným, z tých mladých roľníkov pracujúcich na poli. Svalnatý, vysoký a mužný. A samozrejeme aj nahaňajúci strach, ktorý vo mne vzbudzovala jeho autorita, ktorá napĺňala celú miestnosť. Zhlboka som sa nadýchla a znova sa zamerala na ženu. Vyzerala úchvatne. Gaštanové vlasy mala vyčesané dohora, čo odhaľovalo jej špicaté uši, sivé oči si nás zas a znova premeriavali od zhora dolu a pery mala výrazne červené. Kráľ bol ako jej mužská kópia. Hnedovlasý, sivooký... Jednoducho čistá dokonalosť a elegancia. Zlaté koruny na hlavách im v slnečných lúčoch žiarili a tam bolo nemožné si ich nevšimnúť. Drahokamy a kryštály sa len tak jagali vo svetle. Svoj pohľad som presunula ďalej. A to na troch mužov, sediacich blízko vedľa seba. Aj im, zdobili vrchy hláv koruny. Ale tie ich, boli pravým opakom korún, aké mali na hlavách ich rodičia. Čiže oveľa menšie a menej honosné a zdobené. Ale aj tak bola koruna, stále korunou. Jeden z nich mal čierne vlasy a zelené oči, ktoré boli tak jasné, až som sa do nich bála, čo i len nazrieť. Druhý bol hnedovlasý, zrejme ako jediný, podedil rodičovské gény. Ale oči mal tiež hnedé. Posledný z nich, mal biele vlasy a svetlé modré oči. Nasucho som prehltla a zrazu sa cítila nesvoja. Akoby, som sa práve dívala na svoju nadprirodzenú, mužskú dvojičku. Vlasy a oči, sme mali skoro identické. Až keď som sa prizrela lepšie, zistila som, že to nie je celkom pravda. A povedzme si úprimne, uľavilo sa mi. Biele vlasy, boli trochu dosiva a modré oči, sa jemne miešali so sivou.

„Vitajte v Nandobe, mladé dámy," prehovorila kráľovná a postavila sa. Aelfthryth pri mojich nohách zavrčal a obkrútil sa okolo nich, čím si vyslúžil kráľovninu pozornosť. Tá spýtavo nadvihla jedno obočie a pozrela sa niekam za seba.

„Myslela som si, že moje požiadavky boli viac než jasné, kapitán," prehovorila a z tieňa za ňou sa vynoril známy čiernovlasý fér.

„Príjmite, prosím, moje ospravedlnenie, kráľovná. Nedal sa odohnať," prehovoril úctivo.

„Žiadala som dievčatá. Nie psa."

Krv sa vo mne začala búrlivo valiť. Alice na mňa vystrašene pozrela a začala ma ťahať za rukáv nočnej košele.

„Prosím, Saiorse," zašepkala, ale ja som počula ako v sne. Nejasne a tak ticho, že som to mohla kľudne považovať, len za halucináciu, či výplod mojej bujnej fantázie.

„S prepáčením, Vaša Výsosť. Je to Magický vlk, nie pes," prehovorila som, čo najzdvorilejším tónom a kráľovna na mňa prekvapene pozrela a usmiala sa.

„A či vlk, nie je psom?"

„So všetkou úctou, kráľovná, nie je. Ak by som prirovnala koňa k oslovi len preto, lebo má kopytá, tiež by som nebola o nič bližšie k pravde," povedala som a cítila, ako sa všetky pohľady v miestnosti ocitli na mne.

„Skutočne. Nemôžeme súdiť rybu podľa toho, ako lezie po stromoch, však? Ako sa voláš, statočná dievčina?" opýtala sa.

„Som Saiorse Luna Reedová, zo šiesteho okrsku, kráľovná," odpovedala som jej a ona prikývla.

„Odvaha a sebavedomie ti nechýba, čo je pravda. A ja, si tieto vlastnosti cením. Prehovoriť a zastať sa niekoho, chce odvahu, skutočnú odvahu. Preto som sa rozhodla, že tvoju odvahu ocením. Tvoj Magický vlk, tu môže zostať. Ale pravdilá pre neho platia rovnako, ako pre každého."

„S prepáčením, kráľovná. Či zviera porozumie pravidlám?" Kráľovná sa zasmiala.

„Tebe dievča, nikto cez rozum neprejde, však? Verím, že budeš robiť tak, aby ste obaja, len dobre obišli." Jemne som sa uklonila.

„Ako si Vaše Veličenstvo želá," odpovedala som. Prvú bitku som vyhrala. Aj keď nebola skutočná. Vybojovala som si Aelfthrytha. Tak ako prvý raz, tak som si ho vybojovala aj tu, na Zimnom dvore...