Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

23. Kapitola - Nevesty vo Vyraďovaní...

Pohľad Princa Jacea

Sedel som vo svojej pracovni a mračil sa na dvere. Sem tam, som pozrel na hodinky a aj na papiere, hromadiace sa mi na stole. Boli to štyri úhľadné kôpky, poskladané vedľa seba a zoradené podľa naliehavosti, ich riešenia. Lenže práve teraz, mi po rozume behalo všetko možné, len nie to, na čo by som sa chcel sústrediť. A to niečo, bola osoba, ležiaca o poschodie vyššie. Takže všetky rozhodnutia a zákony, ktoré čakali na ich schválenie alebo zamietnutie, šli bokom. Frustrovane som si povzdychol, prehrabol si vlasy a otočil sa k oknu. Dúfal som, že pohľad na záhradu zaliatu mesačným svitom, mi ju aspoň na momemt vyženie z mysle. Nestalo sa tak. Namiesto toho, som myslel na to, ako by sa asi zatvárila, keby to uvidela. Keby zazrela tú záhradu a biele ruže, ktorým sa na lupeňoch, leskli kvaky vody, žiariace sťa diamanty. Prudko som sa obrátil k stolu a natiahol som sa po prvej kôpke, keď sa dvere otvorili.

„Koľkokrát som ti vravel, že máš klopať?" zavrčal som na Kita, stojaceho vo dverách a ležérne sa opierajúceho o rám dverí.

„Vyrušil som ťa?" opýtal sa pokojne a ja som ho mal chuť vyhodiť von a zabuchnúť mu dvere za nosom. Čo sa Kita týkalo, ako druhorodený syn, si nikdy nerobil ťažkú hlavu z pravidiel. Či už z tých, ktoré mu stanovili rodičia, alebo z tých, ktoré som mu stanovil ja. Pravidla pre neho boli ako výzva. Čím boli dôležitejšie, tým lepšie sa porušovali. Taktiež, ho to náramne bavilo, pretože tým rozčuľoval našu matku, ktorá najväčšmi nesúhlasila s jeho prelietavosťou, pre ktorú si vždy rozmyslel výber svojej nevesty. Zhlboka som sa nadýchol.

„Ani nie... Čo potrebuješ?" opýtal som sa a sledoval, ako si sadol do kresla, pred mojím stolom.

„Porozprávať sa," odvetil jednoducho a ja som spýtavo nadvihol obočie a uškrnul sa.

„So mnou?" nechápal som. S Kitom, sme nikdy nemali bohvieaký vzťah. Jediným naším spojovavím bodom, bol Laoant, cez ktorého sme si sem tam poslali nejakú správu, alebo si vďaka jeho mrazivému pohľadu a neovládateľnému hnevu, neskočili do vlasov. Našich spoločných rozhovorov, bolo málo a boli čisto formálne a priateľské. Nikdy som sa veľmi nezamýšľal nad tým, prečo to tak vlastne je. Ale keď som už k týmto úvahám zablúdil, vždy som to pripísal naším rozdielnym povahám a môjmu plne nabitému programu. Z čoho vyplývalo, že na na bratské reči, som vôbec nemal čas. Aspoň s Kitom. Čo sa týkalo Laoanta, ten bol úplne iný prípad. Už od mala, som s ním trávil kopec času. Či už kvôli jeho neovladateľnému hnevu, alebo tréningom, ktoré sme mali trikrát do týždňa. S Laoantom sme mali oveľa hlbší vzťah a vždy sme si mali čo povedať. Ak by som už teda niekoho očakával vo svojej pracovni, bol by to určite on. On a zaklopanie, ktoré by ma na to upozornilo. Ale u Kita už bolo prekvapeným len to, že vôbec vedel kde mám pracovňu. Pretože ak Kit netrávil čas flirtovaním so slúžkou, tak bol buď na koni, alebo sa motal po hrade, vyhýbajúc sa našej matke, ktorá ho karhala na každom kroku.

„No vidíš. Zázraky sa dejú," prekrútil očami.

„Skôr ako za zázrak, to považujem sa zúfalosť," spýtavo som na neho hľadel. Kit si odfrkol.

„Ak by som bol bol skutočne taký zúfalý, ako si myslíš, šiel by som za našou matkou. Ale dosť, už príliš odbočujeme."

„Ako myslíš. Tak, s čím ti môžem pomôcť?"

„Hmm... A nie je to práve tak, že pomôcť potrebuješ ty?" provokatívne sa uškrnul.

„Hráš tu so mnou nejakú hru, Kit? Pretože na tvoje hlúpe hry a podpichovanie, dnes vôbec nemám náladu," zavrčal som.