Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

29. Kapitola - Bodanie viny...

Sedela som na posteli a dívala sa na slnko, ktoré pomaly vychádzalo ponad kopce a vrchy, týčiace sa neďaleko hradu. Povzdychla som si a zvalila sa do perín, schovávajúc si hlavu do vankúša. Vôbec som nespala, ani na sekundu, som si nedovolila zaspať tak, aby som nevnímala realitu. Jediné čo som si dovolila, bolo päťminútové zdriemnutie, ktoré, povedzme si úprimne, nemalo bohvieako priaznivé účinky. Rovnako ako aj dôvody, pre ktoré, som si zakazovala zaspať. Prvý dôvod bol ten, že Jace, spal v druhej izbe, ktorá sa nachádzala hneď vedľa mojej. A druhý dôvod bol o to horší, pretože ho produkovala moja myseľ, ktorá mi na oči neustále vyhadzovala moju rodinu a moje myšlienky mi neustále pripomínali moje rozhodnutie. Mala som pocit, akoby som počúvala pokazenú platňu, ktorá sa už nedala nijako opraviť, ale ja som aj tak dúfala, že každým ďalším prehratím, sa jej poškodenie zníži. Žiaľ pre mňa, bolo to čoraz horšie a horšie. Nielen pre moju hlavu, ktorá ma už začínala bolieť, ale aj pre moje srdce, ktoré bolelo oveľa viac, spoločne s každým ďalším úderom. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že myšlienky prichádzali samé a bez varovania. Plné krutosti a bolesti. Odháňajúc spánok, som dúfala v to, že sa v sne, nebudem musieť postaviť svojej rodine, ktorá mi obetovala všetko čo mohla a povedať jej, že som si vybrala inak. Že som uprednostnila niekoho, koho poznám iba pár týždňov, namiesto svojej rodiny, ktorú poznám roky. A tak, som sa radšej sústredila na hádku so svojimi myšlienkami, ktoré mali oveľa lepšie argumenty, ako moje sebavedomie, ktoré sa pred nimi dalo na útek. S povzdychom som vstala z postele a pomalými krokmi prišla k dverám, vedúcim do vedľajšej izby. Túto možnosť, som zvažovala asi dve hodiny. A odvahu na to spraviť to, zbierala asi tri. Nebola som si istá, či tím neporušujem nejaký férsky morálny kódex, alebo dvornú etiketu Zimného dvora, no povedzme si úprimne, bolo mi to tak srdečne jedno. Ak chceli, aby nevesty nechodili do izby svojho budúceho muža, nemali tu dávať tieto Bohmi prekliate dvere. Váhavo som položila ruku na kľučku a stlačila ju nadol. Dvere sa potichu otvorili a ja som sa rýchlo prešmykla dnu, potichu ich zatvárajúc.

„Saiorse?" rozľahol sa izbou Jaceov hlas a ja som sa pozrela smerom odkiaľ prichádzal. Aj v tme som dokázala rozoznať obrovskú posteľ s baldachýnom. Presne takú istú, aká bola aj v mojej izbe.

„Prepáč, zobudila som ťa?" opýtala som sa a nespúšťala ruku z kľučky v prípade, že ma pošle preč.

„Som hore už dlhšie. To tvoje prehadzovanie, vzdychanie a prechádzanie sa po izbe, ma znervózňovalo. Takže... Áno, zobudila si ma," odpovedal a ja som hľadala stopy hnevu v jeho hlase. Žiadne som však nenašla.

„Ak chceš, môžem odísť," navrhla som.

„Nie. Ak by si zasa robila to isté, čo doteraz, šiel by som za tebou. Poď sem," pobúchal po posteli a ja som sa pomalými krokmi prišuchtala k posteli a vkĺzla pod perinu, v ktorej bola doslova vpitá vôňa agátu a orgovánu. Zlboka som sa nadýchla a vytiahla si perinu až pod bradu. Až teraz, som si začala uvedomovať chlad, ktorý do môjho tela prúdil, pomocou studených kachličiek. Striaslo ma od zimy, ktorá mnou prebehla ako kŕč. Hneď nato, ma princ Jace schmatol okolo drieku a pritiahol si ma na svoju hruď, z ktorej v pravidelných vlnách vyžarovalo príjemné teplo.

„Ešte prednedávnom, si bola chorá! Myslíš si, že je dobrý nápad pobehovať bosá po kachličkách?!" zavrčal mi do ucha a hruď mu jemne zavibrovala.

„Prepáč," šepla som a skrčila sa do klbka. Jace si povzdychol.

„Prepáč, nechcel som na teba takto vybehnúť. Čo sa deje?" opýtal sa a ja som sa zhlboka nadýchla.

„Moja rodina... Nemôžem na ňu prestať myslieť," priznala som a pomrvila sa v jeho náručí.

„Mám pocit, že som ich zradila..." dodám, keď Jace mlčí.

„Nespravila si nič zlé, Saiorse. Len si si vybrala cestu, ktorou sa odteraz bude uberať tvoj život. Svojím rozhodnutím, si nikoho nezradila, takže sa nemáš prečo trápiť. Viem, že je to pre teba ťažké a že je toho priveľa, ale nerozmýšľala si nad tým, že by tvoji rodičia chceli, aby si bola šťastná? Skutočne šťastná?" opýta sa a ja sa otočím tvárou k nemu a obíjmem ho.

„Som šťastná. Skutočne a nefalšovane šťastná. Len mi je ľúto, že im to nemôžem povedať. Že im nemôžem povedať, že žijem a..." odmlčala som sa a zaborila si hlavu do jeho hrude.

„Prepáč, nechcem aby si sa kvôli mne trápil. Nechcem aby si mal pocit, že si ma o niečo obral."

„To je v poriadku. Som rád, že si za mnou prišla. Už len kvôli tomu, aby sme sa obaja aspoň trochu vyspali," prehovoril a ja by som aj odprisahala, že sa uškrnul.

„Ha ha, veľmi vtipné, pane," pretočila som očami a na líci pocítila jeho horúci dych.

„Pane?" zašepkal potichu.

„Práve som ťa chcel pochváliť, ako sa každým momentom zlepšuješ, ale..." dodal šeptom a hneď nato, som na líci pocítila jemný tlak. Zalapala som po dychu a Jaceove pery sa v momente presunuli na moje ústa, oberajúc ma o posledné zvyšky kyslíka.

„To vôbec nebolo fér!" vyhlásila som, keď sa odo mňa odtiahol a ja som sa konečne mohla nadýchnuť.

„Mýlite sa, slečna Reedová. Ja som hral plne podľa pravidiel, ale čo sa týka Vás... Vy stále dookola, pokúšate moje božské sebaovládanie. Aj napriek varovným signálom."

„Ehm... Ako ďaleko som ešte od hranice?" opýtala som sa opatrne.

„Chcete cúvnuť, slečna Reedová?"

„A je to ešte možné?" skúsila som a snažila sa ignorovať jeho ruky, ktoré pevne zvierali moje boky a zakazovali mi, otočiť sa mu chrbtom.

„Ešte dnes Vám dovolím ujsť, ale potom to už nebudete mať také ľahké," zašepkal tajuplne a telom mi prešla mierna triaška. S úľavou som si povzdychla a viac k sebe pritiahla perinu, ktorá mi skĺzla na plecia.

„Asi by som sa mala vrátiť do izby," zamumlala som už v polospánku.

„A z akého dôvodu?" opýtal sa Jace a chytil ma za ruku, preplietajúc si zo mnou prsty.

„Pretože ak nebudem v izbe, keď sa Al vráti, bude sa o mňa báť," zamumlala som.

„Práve teraz, sa o teba bojím ja. Pekne zostaň tu a pospi si," zašepkal a hánkami prstov, ma jemne pohladil po líci.

„Hmm... Bojím sa zaspať," priznala som, bojujúc zo spánkom, ktorý bol stále silnejší.

„Takže to predsa nebude Alom, čo? Neboj sa, len zavri oči a spi. Som hneď vedľa teba."

„Jace, však neodídeš?" opýtala som sa.

„Nie. Nikdy neodídem," sľúbil a nado mnou sa uzavrela tma...

Ospravedlňujem sa za "skoré zverejnenie", ktoré bolo čisto náhodné, pretože moje prsty ťukajú všade, len nie tam, kam by som si želala... Takže zas a znova a tentoraz naozaj. A celá kapitola. Obávam sa, že už preposledná. Takže zostávajú už len dve, z toho Epilóg. Síce sa k tomu ešte dostanem, ale... Ďakujem všetkým ktorý tento príbeh čítali a ktorý ho podporovali. Sľúbená druhá časť bude hneď po dokončení tejto. A možno bude aj tretia kniha, ale nepredbiehajme 😉. Ak má byť, tak bude...

S pozdravom Vaša Harley 🐺💙