Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

25. Kapitola - V chorobe, či v zdraví...

Nevedel som, ako dlho pri nej už sedím. No bol som si istý tým, že u nej budem sedieť dovtedy, dokiaľ budem môcť. Bol som si totiž viac-menej istý, že keď jej poviem celú a nefalšovanú pravdu, aj napriek tomu, že je chorá, so mnou vyrazí dvere. Možno nie fyzicky, ale slovne určite. Za tie dlhé roky, čo som bol v hrade a aj mimo neho, som sa totiž naučil jednu vec a tá znie, že hnev dodáva silu, ale uberá rozumu, preto to čo vravíme, sa často nestretáva s tým, ako to naozaj myslíme a cítime. Preto som v hneve nikdy nekonal unáhlene a radšej som sa zavrel do svoje izby, než by som povedal niečo, čo by ma neskôr mrzelo. Nielen mňa, ale aj osobu, ktorej boli slová určené.

„Princ Jace?" ozval sa Saiorsin unavený hlas, ktorý ma vytrhol z myšlienok a ja som otočil hlavu, dívajúc sa do jej očí, v ktorých sa odrážal zmätok. Naše ruky, boli totiž stále spojené a jej pohľad smeroval priamo na ne. Jemne som jej stisol ruku a ona zdvihla hlavu od našich spojených rúk a začervenala sa.

„Ehm... Čo sa stalo?" opýtala sa a pár krát sa zhlboka nadýchla, v snahe ukľudniť svoje srdce, ktoré sa jej chystalo vyskočiť z hrude.

„Keď som sem prišiel, mali ste horúčku. Boli ste tak vyčerpaná, že ste okamžite zaspali. Zavolal som hlavného liečiteľa, ktorý Vás prezrel a použil liečivé a mraziace kúzlo, ktorým Vám trochu zrazil teplotu. Rozmýšľal, že Vám podá lieky, ale rozhodol sa, že bude zbytočné Vás budiť," vysvetlil som jej a ona mĺkvo prikývla a zadívala sa na okno, ktorým dnu vnikali slnečné lúče. Odrazu zhíkla a pozrela na mňa.

„Presedeli ste tu celú noc!" zvolala. Zasmial som sa.

„Na to, že ste spala tvrdšie ako kameň, máte celkom dobrý odhad," skonštatoval som a ona začala nesúhlasne krútiť hlavou.

„Niečo si pamätám, ale sú to len matné záblesky," vysvetlila a skúmavo sa na mňa zadívala.

„Mali by ste si ísť ľahnúť," povedala po chvíli a ja som mal chuť, znova sa rozosmiať. Dosť silne som pochyboval, že by som dokázal zaspať. A ak aj áno, aj moje sny by sa utiekali k nej, rovnako ako myšlienky, ktoré si aspoň nateraz, dali pauzu.

„Nie som unavený," odvetil som a zahľadel sa na dvere.

„Pred pár dňami, som Vám sľúbil pravdu. A dnes nastal čas, kedy Vám ju vyzradím. Ale najprv mi musíte sľúbiť, že si ma vypočujete. Až do konca," dodal som a pustil jej ruku. Okamžite si ju pritiahla k telu a schovala ju pod paplónom. Povzdychol som si.

„Počúvam Vás, pane," povedala rozhodne a posunula sa o trocha vyššie. Tentoraz, sa to zaobišlo bez bolestného syknutia, či grimasy.

„Pamätáte si, ako som sa Vás pýtal, či u Vás v dedine, stále funguje dvorenie?" opýtal som sa na začiatok.

„Áno. Odpovedala som Vám, že ide hlavne o dohodnuté manželstvá. Prečo sa pýtate, práve na toto?" opýtala sa a nechápavo naklonila hlavu nabok.

„Pretože to úzko súvisí s Vašou prítomnosťou, na Zimnom dvore. Aj tu totiž platí dohodnuté manželstvo. Ale nie tak, ako ho možno poznáte Vy, slečna Reedová. U nás, si vyberáme parnterov my a naši rodičia, len dohodnú dátum svadby a určité právnicke podmienky. Do celkového procesu, majú naši rodičia, zákaz zasahovať. V tomto princípe dohodnutého manželstva, si nevyberá len muž, ale aj žena. Ak sa stane, že druhá strana nesúhlasí so sobášom, alebo sa im nepozdáva budúci ženích či nevesta, môžu odmietnuť. Ale len do určitého veku. Potom sa pre nich pravidlá, ohľadne dohodnutého manželstva, veľmi sprísňujú. Aby som Vám to uľahčil. Po dosiahnutí určitého veku, smú Vaši rodičia zasahovať do výberu Vášho budúceho partnera a Vy nesmiete povedať vôbec nič. Proste len sedíte a čakáte, kedy Vám ho predstavia. V tejto situácií, je práve moja sestra Aehi, ktorá je zasnúbená s princom Denného dvora. Voči rozhodnutiu mojej matky, nesmie vôbec namietať a ani prejaviť nesúhlas. Ale keďže je kráľovského pôvodu a je mladšia ako ja s bratmi, ide tu hlavne aj o politické vzťahy a udržanie mieru. Ale vráťme sa späť k téme. Ide o to, že na našom hrade, platí istá tradícia, ktorá platí, tisíce rokov. Ide o to, že princovia a princezné, si vyberajú nevesty, z ľudských okrskov. Sú to mladé dievčatá, ktoré v sebe majú férsku krv. No vlastne, skôr ako tradícia, je to dohoda. Dohoda medzi férmi a ľudmi. Začalo sa to takto... Jeden mocný férsky kráľ, kedysi dávno, sľúbil ľuďom, že im pomôže vyhrať vojnu, pod podmienkou, že si z každého okrsku, bude môcť zobrať päť dievčat. Každých tisíc rokov. Ľudia po dlhšom váhaní súhlasili a férsky kráľ, im dal vypiť férsku krv, ktorá im dala silu a moc. Len málo ľudí malo toľko odvahy, aby sa z nej napili. Vďaka férskej krvi, ktorá im prúdila žilami, ľudia vyhrali vojnu, pokračujúc vo svojich ľudských životoch tam, kde prestalo. A pomaly začali zabúdať. Zabúdali na dohodu, ktorú uzavreli s férmi. Až zabudli úplne. A tak, každých tisíc rokov, si férsky kráľ bral to, čo mu bolo sľúbené. Ľudia nevedeli, prečo sa to deje. Boli bezmocní a plný zúfalstva a beznádeje. Niekto im bral dcéry a oni nevedeli prečo... Ale predsa existovalo niečo, čo im to malo pripomenúť. A to bola povesť a pergamen, na ktorom bola dohoda spísaná. Férsky kráľ, ju nechal ľudom, pretože vedel, že časom zabudnú..." odmlčal som sa a pozrel sa do Saiorsiných očí, ktoré ma pokojne sledovali, čakajúc, či budem pokračovať. Zhlboka som sa nadýchol.

„Pred pár dňami, presne v deň, keď ste sem prišli, bolo tisíce výročie. Tisíci rok. Rok, kedy na Zimný dvor, prichádzajú nevesty. Tridsať dievčat, z ktorých si majú princovia vyberať svoju nevestu. Sú to dievčatá, ktoré nič netušia a z ktorých si máme s bratmi vyberať... Včera ráno, sme mali matke povedať päť mien dievčat, ktoré budú vo Výbere. Ja a môj brat Laoant, sme povedali len jedno meno. Vybral som si Vás, slečna Reedová. Viem, že sa Vám to možno nepáči a viem, že som horší ako Vaši rodičia. Mal som Vám pravdu povedať oveľa skôr. Musíte si o mne myslieť, že som monštrum a že som Vás celý čas ťahal za nos, ale nie je to pra..." nedokončil som, pretože ma prerušil vzlyk. Hlasný vzlyk. Prekvapene som na ňu pozrel. Plakala. Po lícach jej stekali slzy a ona si ich rýchlo zotierala.

„A-ako môžeš povedať, niečo tak absurdné? Teraz monštrum a predtým nenávisť? Ako môžeš vravieť, tak kruté slová?" šepkala a slzy jej ďalej stekali po lícach.

„Ako b-by som si m-mohla myslieť, že si netvor? Ako by som ťa m-mohla ne-nenávidieť? Niekoho k-koho m-milujem?" plakala čoraz väčšmi. Až teraz som so všimol, aká utrápená bola. Až teraz, som skutočne chápal, jej predošlé správanie. To, ako sa chovala, keď ma uvidela na záhrade. To, prečo mlčala, keď sme šli do skleníka. Bála sa. Bála sa mi povedať, čo cíti. Bála sa uveriť svojím pocitom. Jej slová vraveli za všetko a práve tie, ma prinútili spraviť to, po čom som túžil. Postavil som sa z kresla, jedným ráznym krokom prerušil vzdialenosť medzi nami a pritisol svoje pery na tie jej. Nevedel som, ako ju umlčať slovami. Aj by som odprisahal, že som na moment, zabudol rozprávať. Ale akosi som tušil, že aj keď by som našiel tie správne slová, nestačili by. Jediné čo v tejto chvíli vravelo za všetko, boli činy. A preto som dúfal, že týmto činom, moje city, doputujú do jej srdca a utíšia jej plač...

Ahojte!

Takže poprvé... Sama neverím, že som napísala tri kapitoly, za dva dni. Sama som šoknutá. A menej naučená, než by sa patrilo... Ale čo už, matiku nepochopím, ani keby som nad ňou sedela roky, nieto dva dni, po pár minút. Môžem poznamenať, že sa pomaly, blížime ku koncu tejto knihy. Úprimne, premýšľam nad pokračovaním. Rada by som vedela, čo Vy na to. Ak nie, tak záver bude dosť... Suchý... Alebo inak. Mám premyslené čo bude v druhej časti knihy, ale nie to, ako táto skončí. Well... To je z môjho kecania, asi všetko. Ďakujem za každý koment a vote. A že to prežívate spoločne so mnou a s našimi postavami. Keďže, povedzme si úprimne, žiadna časť tejto knihy, nie je dopredu naplánovaná. Proste píšem, čo múza dá a že dáva mnoho...

S pozdravom Harley 🐺💙