Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

17. Kapitola - Čo sa to so mnou deje?

„Ako to myslíte?" opýtam sa nechápavo.

„Myslím to tak, slečna Reedová, že môj život je ako mesiac bez slnka. Ponorený v úplnej tme, až na pár hviezd, ktoré mi len veľmi chabo, osvetľujú cestu. Nemám slnko, ktoré by rozžiarilo môj mesiac," odpovie mi.

„Tak si ho vytvorte. Ste predsa princ," odpoviem mu a zamračím sa. Princ Jace si povzdychne.

„Slnko, si nemôžete vytvoriť len tak, slečna Reedová. A ani mesiac. Obe tieto veci sú výnimočné a jedinečné. A aj keď som princom, niečo také vytvoriť nedokážem. V tomto ohľade som úplne bezmocný," mykne plecami.

„Tak prečo, si ho nenájdete?"

„Myslíte si, že ho nájdem keď sa skrývam v tieňoch, slečna Reedová?"

„Ani ten najväčší tieň, nie je večný," odvetím.

„Správne. Takže, čo si myslíte? Môžem vystúpiť na slnko, slečna Reedová?" spýtavo nadvihne jedno obočie a ja prikývnem. Princ Jace, spraví tri dlhé kroky smerom ku mne, odchádzajúc tak spod striešky hradu, ktorá ho chráni pred slnkom a zastane len málo centimetrov odo mňa. A to tak málo, že by mi stačilo len trochu natiahnuť jednu ruku a už by som sa dotkla jeho hrude, čo ma viac-menej desí. Ale zároveň, je tu dostatok miesta na to, aby som mohla kedykoľvek újsť. O čom dosť silne pochybujem, keďže nohy mi vrástli do zeme.

„A teraz mi odpovedzte na jednu otázku, slečna Reedová. Pôjdete so mnou, do Zimnej záhrady?" zašepká tak potichu, až ho skoro nepočujem a ja nasucho prehltnem. Jeho modro-sivé oči sa dívali do mojich a očakávali odpoveď. Odpoveď, ktorá rozhodne, ako to bude medzi nami bude fungovať ďalej...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Po dlhšom váhaní, som nakoniec súhlasila. Jednoducho, som mu nemohla povedať nie. Aj myšlienka na to, že mu to čo i len naznačím, ma bolela. Bolela ma tá predstava a vôbec sa mi to nepáčilo.

"Čo sa to so mnou deje?" pomyslela som si zúfalo, keď som potichu kráčala vedľa neho. Bola som úplne mimo. Ešte pred pár minútami, mi hlavou výrili rôzne myšlienky a otázky, ktorými som ho plánovala zavaliť a teraz? Nič, duto a prázdno. Akoby v mojej hlave niekto otvoril okno a vypustil všetky myšlienky do sveta. Jediné, čo som dokázala robiť, bolo vrhať naňho kradmé pohľady a zas a znova sa pozerať na svoje ruky, ktoré som nervózne zatínala do pästí. Škaredý to zlozvyk. Samozrejme, že férskemu princovi moje čudné a netypické správanie neušlo, čo mi potvrdilo jeho povytiahnuté obočie a spýtavý pohľad na moje ruky, ktoré spolu teraz medzi sebou súperili o to, ktorá ma silnejší stisk.

„Dnes ste nejaká... Iná. Ste nervózna a mlčíte, čo je u Vás nezvyk, pretože Vy máte vždy čo povedať, alebo sa mýlim?" zastal a mne neostalo nič iné, len zastať tiež. Avšak namiesto toho, aby som sa mu pozrela do očí, som sa dívala do zeme a tvrdohlavo odmietala zdvihnúť zrak. Pokrútila som hlavou a férsky princ si iba povzdychol. Už asi tretíkrát za dnešní deň, podotýkam.

„Deje sa niečo? Trápi Vás niečo, alebo sa nebodaj necítite dobre?" podišiel ku mne, prstom a ukazovákom ma chytil za bradu a nadvihol mi hlavu nahor. Teraz, som sa už nijako nedokázala ubrániť pred pohľadom, do jeho modro-sivých očí, ktoré sa na mňa ustarane dívali a kĺzali po mojej tvári, hľadajúc hocičo, čo by ich uistilo, že som v poriadku. Ale ja som nebola. Aspoň vnútorne nie. Cítila som obrovský zmätok vo svojej hlave a vo svojom srdci, ktoré bušilo ako šialené. Cítila som obrovský chaos vo svojich emóciach, ktoré sa mi odrazu vymkly spod kontroly a ja som už v rukách nedržala žiadne opraty, ktorými som ich mala ako-tak, pod kontrolou. Ale teraz, bolo všetko vnútri mňa rozhádzané a tak nečudo, že som ani navonok, nedokázala byť vo svojej skutočnej "koži". A v tej, som nebola odvtedy, čo na plese vyslovil tie slová. Slová, ktoré ma zneistili a obrali o kyslík, potrebný k životu. Len obyčajné slová, s tak hlbokým zmyslom. Bolo len málo ľudí, ktorý ma dokázali takto rozhodiť a on, rozhodne, patril medzi nich. A radil sa priamo k elite.

„S-som v poriadku," zakoktala som sa a odvrátila zrak, aby nevidel, ako sa mi do líc nahrnula krv. Prečo sa v jeho prítomnosti odrazu cítim trápne? Nerozumela som tomu, nerozumela som sama sebe a svojím pocitom. Ale jedno som vedela určite, mala som strach. Pred niečím som vnútorne utekala a to, pred čím som bežala, ma posledné dni dobiehalo.

„Ste si istá?" opýtal sa princ a naklonil sa ku mne o trochu bližšie. Až tak, že som mohla cítiť jeho dych, vo svojich vlasoch. V bruchu, som cítila jemné mravenčenie, čo ma trochu znervózňovalo, ale nebol to práve nepríjemný pocit. Ba, práve naopak. Páčil sa mi a to ma značne desilo.

„Áno, som. Ak by ste mohli..." odstúpila som od neho a zhlboka sa nadýchla. Až teraz som si uvedomila, že som po celý čas zadržiavala dych. Princ Jace odo mňa dva kroky odstúpil, nechávajúc mi priestor, ale stále zo mňa nespúšťal zrak. Moje slová, ho zrejme neupokojili natoľko, aby sa prestal mračiť a skúmať ma pohľadom, hľadajúc niečo, čoho by sa mohol chytiť.

„Skutočne som v poriadku. Nerobte si starosti," prehovorila som pevným a pokojným hlasom.

„Dobre," rezignoval a pohol sa ku skleneným dverám, na konci chodby. Pomaly a hlavne potichu som ho nasledovala a zastala tak tesne za ním, ako mi to len moje nohy dovolili. Čo boli také štyri veľké kroky v jeho podaní a osem v mojom.

„Dúfam, že teraz, už viac nebudete mlčať. Aj keď prvotná reakcia, bude rovnaká, ako Vaše doterajšie správanie," na moment sa ku mne otočil a opatrne sa usmial. Úsmev som mu opätovala a sledovala ako sa mu napli svaly na rukách, keď zatlačil do dverí. Dvere sa otvorili s tichým zapískaním a kým princ Jace vošiel dnu, ja som zostala stáť na prahu dverí, so sánkou spustenou až po zem.

„Zimná záhrada, je moja najobľúbenejšia. Je tajomná, nádherná a dychberúca. Ale na to, ste už tuším prišli. Takže, čo poviete?"

„Pre Anjela! To je... Nádherné!" vyhŕkla som, obzerajúc sa na všetky strany. Princ Jace sa zasmial.

„Konečne to znie ako vy, slečna Reedová."

Teraz, som na perách mala skutočný úsmev. Ten, ktorý patril mne a ten, ktorý a neuveriteľne dlhý čas, konečne nič neskrýval...

Takže, ahojte.
Viem, viem. Vôbec sa nehlásim a nijako nereagujem a preto to chcem napraviť. Takže, ďakujem za zhliadnutia a hlasy. Vážne ma to podporuje a nutí písať ďalej. Aj keď už mám chuť to vzdať... Čo nechcem. Aby som nezabudla, túto kapitolu venujem WhoNeedsLove2004. Ďakujem za hlasy, za podporu a za pochvalu určenú pre môj príbeh. Prišlo to presne v hodine dvanástej, kedy som sa rozhodovala medzi tým, či to nechám zverejnené, alebo sa na to vykašlem. Takže, znova VĎAKA. A to je asi tak všetko. Na začiatok...

S pozdravom Vaša Harley 🐺