Všetci povinne pustiť! ☝☝☝⬆⬆
Harry's POV:
Čakám tu už viac ako hodinu a stále nič. Žiadna sestra. Žiadny doktor. Som zúfalý, nahnevaný a otrasený. Vo vnútri cítim pocity, ktoré som doteraz nepoznal. Strach o dve bytosti tam za tými dverami je väčší ako čokoľvek iné. Urobil by som čokoľvek len aby všetko bolo v poriadku.
„To snáď nie je pravda!" vykríknem a silno udriem do steny, keď sa pozriem na hodiny. Je pol tretej ráno. Prišli sme sem o pol jednej. Mám pocit, že už mevydržím dlhšie čakať a tie dvere rozbijem len aby som sa mohol dostať dnu. Chrbtom sa zošuchnem po stene až na zem a hlavu si položím do dlaní.
„Harry?" zrazu ma vyruší známy hlas. Zdvihnem hlavu a cítim v očiach slzy. Nechcem plakať. Nemôžem plakať.
„Čo sa stalo?" znova ten hlas. Ani sa nemienim postaviť. Nadomnou stojí Gemma spolu s mamou Tori a mojou mamou. Nemám silnu na nič. Cítim ako sa Gemmyno telo pripojí k tomu môjmu a silno ma objíme. Cítim sa úplne bezmocný.
„Ja neviem," poviem nakoniec až príliš potichu akoby ma nikto nemal počuť. „Krvácala, hrozne krvácala a potom ju zobrali. Kurva už dve hodiny neviem čo sa tam deje!" môj hlas je znovu silný až príliš. Sestra na recepcii sa na mňa smutne pozrie. Ako keby mi mal nejaký milý pohľad pomôcť.
„Všetko bude v poriadku." Znova Gemmyn hlas. Nepúšťa ma. Stále ma drží v objatí, no ja mám pocit, že to vôbec nepomáha. Tvár si znovu skryjem do dlaní a prejdem si prstami po očiach čím si utriem slzy, ktoré tam sú, no nemajú odvahu výjesť von.
„Pán Styles," počujem ako sa dvere otvoria a následne hlas doktorky. Prudko sa postavím a sledujem jej výraz na tvári. Je zvláštny.
„Robili sme všetko, čo sme mohli, ale vašu snúbenicu sme nedokázali zachrániť. Je mi to strašne ľúto." Po jej slovách mám pocit ako keby sa mi rúcal celý svet. Všetko padá ako keď hodíte do kartičiek malú loptičku. Už nič nemá zmysel. Tentokrát sa mi už slzy prederú a začnú stekať mo mojich lícach.
„No máte krásnu dcéru, ktorá to zvládla a čaká tam na vás." Cítim doktorkynu ruku na mojom ramene, no v hlave sa mi stále opakujú jej prvé slová a to ako už nikdy neuvidím Vick usmievať sa ani plakať. Už ju nikdy neuvidím nahnevanú a starostlivú aká ona dokázala byť.
„To nie je pravda." Moje slová sú mi cudzie ako keby ani nevychádzali z mojich úst. „Nie, nie, nie, nie." Automaticky začnem krútiť hlavou ako keby som chcel všetko vrátiť späť, ale je to nemožné ona už je navždy preč.
„Sadnite si, hlavne sa musíte upokojiť." Doktorkyne slová prichádzajú z ďaleka. Ani ich poriadne nevnímať. V hlave mi hučí ako v úli.
„Nemusím sa upokojiť!" zrazu vykríknem. Hnev sa začína predierať pred smútok a žiaľ. „Kurva práve ste mi povedali, že zomrela. Ako sa mám asi cítiť?! Už nikdy nebudem pokojný, ona jediná ma vedela upokojiť!" stále kričím neviem sa zastaviť.
„Harry, no tak." Gemma ma chytí za ruku. Jej ruka je chladná akoby bola zo snehu. „Máš dcéru, počul si aj to? Ona ťa potrebuje." Pozrie sa mi hlboko do očí. Áno mám dcéru. Novú ženu v mojom živote, ale o jednu som práve prišiel takže som vlastne nič nezískal.
„Neviem či to zvládnem." Sadnem si pozerajúc sa do prázdna. Neviem ako sa na ňu dokážem pozrieť. Teraz najviac ľutujem, že som Tori nesľúbil to čo chcela. Ona niečo tušila. Ona to vedela a ja hlúpy som bol taký naivný a myslel si, že si robí srandu. A teraz už nikdy nebudem počuť jej hlas.
„Môžme ju vidieť?" opýta sa Gemma. Chcem ju ja vôbec vidieť?
„Samozrejme, keď uznáte za vhodné môžte ísť za ňou. Potrebuje niekoho cítiť." Posledné slová, ktoré povie predtým než opustí nemocničnú chodbu.
„Harry ona potrebuje aspoň jedného rodiča. Nechceš ju predsa odvrhnúť však? Gemma mi zdvihne hlavu tak aby mi videla do tváre. Slzy mi už prestali tiecť, no stále cítim ako sa mi tvoria. Momentálne nedokážem racionálne rozmýšľať vôbec.
Nakoniec sa však postavím a spolu s Gemmou prejdeme po dlhej chodbe až k dverám, ktoré následne otvoríme. „Tak tu ste." Usmeje sa na nás doktorka, no ja momentálne ani netuším čo je úsmev.
„A meno?" opýta sa zrazu a ja ostanem zarazený. Nikdy sme sa o tom s Vick nebavili. Vôbec netuším aké meno by chcela. Všetko sme si nechávali na teraz, veď sme ani len netušili čo to bude. Mali sme tešiť spolu, že máme krásne dievčatko.
„Hope," poviem nakoniec. Áno je to naša malá nádej. „Hope Victoria Styles." Pokračujem pozerajúc do neznáma. Áno je to to správne meno. Doktorka prikývne a ukáže, aby sme ju nasledovali. Čím viac sa približujeme tým viac počuť plač detí.
„Toto je ona." Ukáže na malé bábätko zabalené v ružovej deke s bielou čiapočkou na jej malej hlávke. Zalapám po dychu, keď ju uvidím. Je ako ona. Jej tmavo hnedé oči vidieť na kilometre. Jedna zo sestričiek ju zoberie a podá mi ju. Bojm sa. Úprimne. Pomaly ju chytím, aby mi nespadla a zahľadím sa na ňu.
„Hope," šepnem a prejdem jej prstom po nošteku. Je taký malý a jemný. „Navždy ťa budem milovať ako ešte nikoho iného." Pobozkám ju na čelo. Je taká nádherná ako slnko, ktoré sa po dlhej zime znova objaví.
Prestane plakať a jemne na mňa zažmurká, no jej sa nakoniec aj tak zatvoria. Viem, že novorodenci deväťdesiat percent prespia takže sa jej ani nedivím. „Si tak nádherná," šepnem. „Ako tvoja mamička." Pri spomienke na Tori mi po chrbte znova prejde mráz. Musím ju poslednýkrát vidieť.
„Teta Gemma ťa nachvíľku zoberie, ale už ťa nikdy nepustím." Poviem vážne a Hope podám Gemme. Znova sa vrátim k doktorke, ktorá sedí za stolom. V jej tvári je smútok. Ako keby mi to malo nejako pomôcť.
„Čo sa vlastne stalo?" moje slová sú zúfalé. Ani si nesadnem a z výšky sa na ňu pozerám. Aj keď mi naznačí, aby som si sadol ja stále ostávam stáť.
„Vaša snúbenica tu bola asi pred týždňom povedala mi, že tie lieky jej nerobia dobre. A mala pravdu nerobili dobre ani Hope. Vysadila ich sama od seba. Vedela čo všetko sa môže stať, ale ona ju vážne chcela zachrániť." Po jej slovách ma úplne zamrazí. Prečo mi to nepovedala?
„Stratila až príliš veľa krvi. Naozaj sme robili všetko čo bolo v našich silách. Úprimnú sústrasť." Ona presne vedela o čom sme sa včera rozprávali. Áno možno keby mi to povedala určite by som naliehal a povedal nech sa zachráni ona, no ona urobila toto rozhodnutie za nás a zachránila našu dcéru pred ňou..
O týždeň:
Hope je pripravená ísť domov, ale neviem či ja som. Stojím na nemocničnej chodbe a premýšľam. Už prešiel presne týždeň odvtedy ako som naposledy videl jej krásne oči a úsmev. Keď mi poslednýkrát povedala, že ma ľúbi. Ten čas sa už nedá vrátiť a ja nedokážem žiť s myšlienkou, že už ju nikdy neuvidím. Je to ako zlá nočná mora, z ktorej sa nechcem zobudiť.
Pozerám na recepčný pult predomnou. Je tam niekoľko papierov s nápisom Adopcia. Áno rozmýšľam nad tým. Nikomu som to nepovedal, ale neviem či dokážem byť naraz otec aj mama. Je ťažké byť otcom a nie to ešte hrať sa na dvoch rodičov.
„Pán Styles." Vyruší ma z premýšľania sestričkyn hlas a ja si do vrecka rýchlom šupnem jeden z letákov. Otočím sa a vidím ju v jej rukách, je tak nádherná.
„Tu je vaša dcéra už sa vás nemohla dočkať." Usmeje sa na mňa sestrička ja si ju jemne od nej zoberiem. Je tak ľahučká ako pierko. Akoby som vlastne ani nič nedržal. Pomaly ju položím do autosedačky, ktorú mám nachystanú a zapnem ju.
„Ak budete čokoľvek potrebovať alebo spýtať saviete, že na nás sa môžete obrátiť." Chytí ma za plece a ja sa snažím tváriť milo, no vo vnútri som totálne zlomený.
„To je v poriadku, ďakujem." Podám jej ruku a znova sa otočím na moju princeznú. Zoberiem ju spolu so sedačkou do auta, kde si ju položím na miesto spolujazdca. Musím ju mať na očiach. Počas desiatich minút, ktoré trávime v aute je ticho. Cíte sledujem cestu, ale počujem ako vydychuje. Keď konečne zastavím pred domov ostávam sedieť v aute. Je ťažké vstúpiť do toho domu, ktorý mal byť náš spoločný.
Po niekoľkých minútach vypnem motor a vystúpim pričom sa presúvam k dverám spolujazdca. Odopnem pás a malú vyberiem do sedačky na svoje ruky. Stále spokojne vydychuje. Moje kroky automaticky putujú po schodoch na poschodie, kde sa nachádza jej izba. Pomaly otvorím dvere, no s ťažkým srdcom. Pamätám sa ako sme všetok nábytok vyberali spolu. Všetky tie veci, na ktoré sme sa tešili, keď ich bude mať na sebe.
„Neuveríš, ale mamička ti sem chcela dať jednorožce." Slabo sa usmejem, keď ju pokladám do bielej postieľky. Vonia to tu po kvetoch a parféme, ktorý patrí jedinej žene môho života. Teraz už vlastne druhej. Sadnem si do hojdajcieho kresla, v ktorom mala práve teraz sedieť Vick s malou na rukách a kojiť ju. Panebože ako sa ja o ňu vôbec postarám?
**
Zobudím sa na silný plač, ktorý sa rozoznie v mojich ušiach. Oči mi automaticky vyletia k hodinám na stene. Sú dve hodiny ráno. Panebože fakt som tu zaspal? Ani som si neuvedomil aký som unavený. Posledný týždeň som vôbec nespal.
„Ale no tak," postavím sa, keď plač vôbec neutícha. Zoberiem si ju na ruky pričom ju začnem nanákať, no jej plač neutícha. Musím jej dať niečo najesť. S Hope na rukách prejdem po tmavých schodoch až do kuchyne, kde z chladničky vytiahnem mlieko a dám ho zohriať.
„Pššt," utišujem ju zatiaľ, čo čakám na cinknutie mikrovlnky. Mlieko nálsedne prelejem do fľašky a vyskúšam teplotu na svojej ruke. Aspoň niečo viem.
„No tak Hope," pozriem sa na ňu a pomaly jej strčím do úst cumeľ. Chvíľu sa snaží ťahať mlieko, no nakoniec ho odmietne. Samozrejme, že sa to nedá porovnať s materským mliekom, ale ja kurva nič iné nemám.
„Prestaň už plakať!" Skríknem hlasnejšie akoby som mal. Toto fakt nezvládnem. Z vrecka nohavíc si vytiahnem letáčik z nemocnice a zapozerám sa na číslo, ktoré je na ňom napísané.
***
😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢😢
Skôr než má zabijete dovoľte mi ešte povedať pár slov. Na túto scénku som čakala od začiatku príbehu, bolo to naplanove čiže čokoľvek by sa stalo vždy by to skončilo takto 😣 je to pravdepodobne pred posledná časť tak by som bola rada keby ste sa mi vyjadrili V komentároch A tak, budem rada za každý názor 🤗 neviem kedy tá ďalšia časť bude ale budem sa snažiť ju napísať čo najskôr len to bude ťažké aj toto bolo dosť ťažké napísať normálne slzy všade ale tak nie vždy je happyend A bude aj epilog,ja sa celkom naň teším tak dúfam že aj vy 😇😇
Vote&komenty