„Stres vám vážne nepomáha." Pozrie sa na mňa smutne doktorka. Áno zase som skončila v nemonici. Naposledy som tu takto ležala, keď bol Harry v kóme a teraz sa mi tie všetky spomienky začínajú zjanovať znova.
„Ja viem," šepnem nepúšťajúc ruky z môjho bruška. Doktorka mi robila aj sono, nič sa nezmenilo stále je to rizikové a v poslednej dobe zabúdam aj jesť alebo mi skôr nechutí čo sa odzrkadlilo. V tepne mám zapichnutú kanylu a cez ňu mi putujú živiny, ktoré mi aj tak nenahradia jedlo.
„Ale teraz je to také ťažké. Neviem ako mám byť pokojná. Vždy keď si myslím že už je fajn niečo sa stane." Otočím hlavu doľava čím sa mi poskytne pohľad von oknom. Slnko akurát vychádza. Bola som tu celú noc, no ak mám povedať pravdu vôbec som sa nevyspala. Stále sa necítim dobre.
„Musíte myslieť na pekné veci ako že sa vám o pár týždňov narodí bábätko." Usmeje sa na mňa povzbudivo a chytí mi rameno. Iba slabo prikývnem nesoúšťajúc pohľad z okna. Následne už počujem len buchnutie dverí a viem, že som v izbe ostala sama. Zo stolíka si zoberiem jablko, ktoré začnem pomaly jesť. Nechala mi ho tu mama aj s inými vecami. Dúfam, že ich budem jesť už len doma. Vážne tu nechcem ostávať dlhšie ako je potrebné.
Harry's POV:
„Čo si si kurva myslel? Tvoja sestra skončila v nemonici to vážne chceš aby sa jej niečo stalo?!" vyskočím na Malika, ktorý sedí na stoličke s putami v rukách. Keď tu Victoria bola a zakričala na mňa vedel som, že je zle. Našiel som ju ležať na zemi.
„Prečo sa hráš na kokota? Zatvorím ťa navždy ja s tým nemám problém ." nohou kopnem do druhej stoličky, ktorá sa tu nachádza.
„Ja som jej nič neurobil. Keby si ju nenabúchal bola by v poriadku." Povie úplne pokojne. Krv mi v žilách prúdi rýchlejšie ako inokedy a mám pocit, že vážne vybuchnem.
„Toto si prehnal! Ja s o ňu narozdiel od teba aj starám a čo robíš ty? Si vrah, obačajný vrah, ktorý už nevie čo so životom." Môj hlas je stále silný a hlasný. Keby som mohol najradšej by som ho zabil.
„Vlastne ani nič nehovor. Načo? Veď mlčanie znamená pravdu. Victoria mi povedala, že si to urobil a keďže sa nechceš priznať mne budeš to mať v base ešte horšie. To ti zaručím." Z úst mi výjdu posledné slová, keď konečne opustím vypočúvaciu miestnosť. Musím ísť za Tori do nemocnice. Nemôžem ju dlhšie nechať samú.
Policajtom dám najavo aby ho zobrali a ja konečne opustím policajnú stanicu. Nastúpim do auta nezapínajúc sa. Naštartujem a pomaly vychádzam z parkoviska. Cesta mi trvá päť minút, keď konečne zaparkujem. Dneska mal byť ten deň. Ten deň D kedy sme si mali povedať nie, ale vždy sa všetko musí dosrať. Zayn je v base a Tori v nemocnici, čo viac si priať že? Aká irónia.
Keď otvorím dvere Tori leží na posteli so zatvorenými očami. Určite spí. Infúzia jej už stiekla a vyzerá, že už chytila aj lepšiu farbu. Zoberiem si stoličku a sadnem si na ňu pri posteli. Chytím jej ruku. Je teplá, no je až príliš malá a tenká. Ako ruka dieťaťa.
„Harry," šepne, no neotvára oči. Bolí ma vidieť ju takto. Musela sa cítiť hrozne, keď som tu takto ležal ja.
„Ako sa cítite?" snažím sa znieť normálne, no určite sa necítim spokojne.
„Je to lepšie." Prejde si jazykom po perách. „Môžem ísť domov." Usmeje sa.
„Chceš vodu?" opýtam sa a ona slabo prikývne. Mne príde ešte slabšia ako predtým. Pomôžem jej sa posadiť a podám jej pohár vody. Vypije celý obsah a vydýchne.
„Nechcem tu už ležať." Povie naliehavo.
„Pôjdem za doktorkou." Pobozkám ju na čelo staviac sa zo stoličky. Prejdem po chodbe až k dverám s nápisom Dr. Thomas. Zaklopem a keď počujem hlasné ďalej otvorím dvere. Za stolíkom sedí žena s tmavými vlasmi, ktoré má v drdole.
„O pán Styles, čomu vďačím za vašu návštevu?" venuje mi úsmev ukazujú mi aby som si sadol.
„Povedzte mi pravdu. Ako na tom je?" opýtam sa a ruky si položím na stehná. Ani neviem prečo, ale som nervóznejší ako keď som robil maturity.
„Nie je to dobré," povie úprimne. „Ale vaša snúbenica sa statočne drží. Ak takto vydrží ešte nejakú chvíľu môžme urobiť cisárky rez. Slabo sa usmeje. Mne do úsmevu teraz vôbec nie je.
„Takže teraz môže ísť domov?" zdvihnem obočie.
„Bola som za ňou. Chcela som aby tu ešte chvíľu ostala, ale chce ísť domov. Nemôžem jej v tom zabrániť." Mykne plecami a ja prikývnem. Áno presne tvrdohlavá Victoria.
„Dobre tak ja ju teda zoberiem. Ďakujem pani doktorka." Postavím sa pričom jej podávam ruku. Môj stisk je silný. Opustím kanceláriu, no nejdem do izby, kde leží moja snúbenica. Ostávam stáť na chodbe pozerať sa pred seba. Prečo chce tak veľmi ísť domov, keď jej doktorka povedala aby tu ostala? Je to na mňa veľa pochopiť všetky tieto súvislosti.
„Kurva!" skríknem a kopnem do lavičky, ktorá sa tu nachádza. Všetky emócie vo mne vrejú a ja ich prestávam ovládať. Neviem ich ovládať. Cítim sa tak ako som sa nikdy necítil. Kým mi ona nevošla do života nepoznal som ani jeden pocit z týchto a teraz sú tu všetky naraz.
Tori's POV:
Konečne doma. Áno viem nebola som dlho preč, ale doma je doma. A hlavne doma s Harrym je to po čom najviac túžim. Spokojne sa posadím na posteľ a poobzerám sa po izbe. Na stene sa nachádza fotka. Naša fotka.
„Harry?" opýtam sa so skrčeným obočím.
„Čo sa stalo?" rýchlo priletí.
„Neboj sa som v poriadku, ale čo je toto?" ukážem na fotku. Je to milé.
„Chcel som ťa potešiť tak som povedal Gemma aby dala urobiť nejaké fotky." Pobozká ma. Jeho pery sú také sladké a plné očakávania.
„Harry? Porozprávame sa?" opýtam sa a ukážem na miesto vedľa mňa. Harry sa na mňa zvláštne pozrie, no poslúchne ma sa dne si ku mne. Chytím jeho ruku do tých mojich a pozriem sa mu hlboko do očí.
„Vieš ako som ti hovorila, že ak sa niečo stane tak na mňa nemáš zabudnúť však?" zahryznem si do pery.
„Victoria toto v žiadnem prípade nebudem počúvať." Zamračí sa pričom sa chce postaviť, ale ja ho zastavím stále držiac jeho ruku.
„Harry prosím," šepnem. Vydýchne, no na jeho tvári je stále zamračený výraz. „Musíme to prebrať. Vieš, že sa to stáva. Ja nechcem, aby si ostal sám. To určite nie a ja sa budem snažiť, aby som to všetko zvládla. Ale je to ťažké každý deň sa cítim úplne viac vyčerpaná, aj keď to nedávam najavo je to ťažké s týmto malým tu. Nie že by som ľutovala, že som otehnovala to absolútne nie." Poviem vážne. „Ale cítim, že niečo nie je v poriadku." Zahľadím sa na naše spojené ruky. Tak krásne do seba zapadajú a ja ho už nikdy nechcem pustiť. Harry ostane ticho. Bože prečo nič nehovoríš?
„Povedz niečo." Znova sa pozriem do jeho očí. Sú tmavé. Tmavšie ako inokedy. Jeho smaragdy sa menia na sklo.
„Nepoviem ti nič, pretože ťa milujem a budem ti to hovoriť ďalších minimálne šesťdesiat rokov až kým ti to nebude liezť na nervy. A aj keď ti to už pôjde na nervy stále ti to budem hovoriť. Pretože moja láska k tebe nezmizne nikdy. Čokoľvek sa stane vždy mi na tebe bude záležať a vždy na teba budem dávať pozor." Cítim ako mi po jeho slovách začnú po lícach tiecť slzy. Je ťažké toto všetko počúvať. Chcem už aby všetko všetko skončilo. Aby sme už boli šťastná rodinka a užívali si život.
„Takže mi to slúbiš?" poviem tichšie akoby som sa bála Harryho reakcie.
„Nič ti nesľúbim." Prudko sa postaví a päsťou narazí do steny. Nemám rada túto stránku Harryho. Mám z neho strach. „Všetko bude v poriadku, bábätko sa narodí a potom sa vezmeme. Keď budeš úplne moja sľúbim ti čokoľvek, ale teraz si stále tu a aj tu budeš." Zahľadí sa na mňa. Je nahnevaný áno viem. Keby mi povedal toto čo ja aby som si tiež myslela, že je to úplná hlúposť.
„Dostal si niečo zo Zayna?" zmením tému s vedomím, že Harry o tom určite nechce hovoriť a mne to spôsobuje ešte väčší stres ako čokoľvek iné.
„Vážne?" v jeho hlase už počuť pobavenie, no stále na nahnevaný.
„Vážne chce zistiť pravdu. Harry poznám ho do narodenia. On by to neurobil len tak. Určite mal dôvod." Vydýchnem. Cítim sa unaveno preto si pomaly ľahám do postele. Hlavu si položím na vankúš a ruky na bruško. Konečne sa cítim bezpečne.
„Nebavme sa teraz o tom prosím." Frustrovane si prejde rukou do vlasov a zatvorí oči.
„Poď ku mne." Vyruším ho čím sa jeho telo pohne. Ľahne si ku mne pričom ja si svoju hlavu tentokrát položím na jeho hruď. Jeho ruka sa dotkne tej mojej a spolu načúvame tichu, ktoré tu panuje. Vôbec to nie je trápne ticho ako na prvom rande. Je to príjemné ticho, ktoré nás oboch obohacuje.
„Veľmi ťa ľúbim." Poviem do ticha až mám pocit, že počujem svoju ozvenu. „Navždy ťa budem ľúbim. Nikdy neoľutujem deň, keď som ťa stretla, aj keď som vždy mala pocit, že ty ma nemáš rád." Slabo sa zasmejem. „Pamätáš sa aký si bol ku mne odporný?" zdvihnem obočie a pozriem sa na neho.
„Nemám rád cudzích ľudí. A to som vtedy ešte nevedel ako mi zmeníš život." Venuje mi dlhý bozk.
„Tá Gemmyna oslava bola hrozná. Nenávidela som Arianu už od začiatku." Na tvári sa mi objaví úškrn.
„Ale v tých šatách si vyzerala fakt sexi." Zašepká blízko môjho ucha a mne prejdú po celom tele zimomriavky.
„Všimla som si, že si bol v rozpakoch." Zasmejem sa.
„To nie je pravda." Odporuje mi. „Aj keď čo si budeme klamať. Musel som, ale predstierať, že nie predsalen som tam bol s Arianou."
„Panebože a to dvojité rande!" poviem hlasnejšie akoby som chcela. „To bola úplná hrôza vôbec netuším prečo som súhlasila." Zamračím sa.
„To nechápem ani ja." Harry si vedľa mňa sadne, aby mal na mňa lepší výhľad.
„Prežili sme toho veľa." Usmejem sa.
„A ešte prežijeme." Doplní Harry a znova ma pobozká.
V spoločnom objatí spolu zaspíme. Cítim sa tak dobre ako ešte nikdy. Sníva sa mi o zasneženej krajine a vločkách, ktoré stále dopadajú na zem. Vytvárajú kopu snehu, v ktorej sa potom deti hrajú a sú šťastné. No nesnívam dlho. Zobudím sa prudkú bolesť v mojom bruchu. Začnem zrýchlene dýchať a otvorím oči. Bolesť vôbec neustupuje.
„Harry," šepnem veľmi potichu. Nedokážem hovoriť. „Harry," zopakujem už hlasnejšie a položím svoju ruku na jeho chrbát.
„Čo sa deje?" rozospato otvorí oči a pozrie sa na mňa.
„Krvácam." Poviem vystrašene a zahľadím sa na plachtu podomnou, ktorá je celá červená. Cítim strach, bolesť a úzkosť. Ani to všetko neviem opísať. Harry sa po mojich slovách prudko postaví a šokovane pozerá po celej izbe.
„Musíme do nemocnice." Vystrašene sa rýchlo oblieka a ja sa snažím posadiť, no bolesť je až príliš silná. Harry zoberie moju tašku, ktorá je už dlhšie pripravená a chytí ma za ruku.
„Zvládneš prejsť?" slabo prikývnem a chytím ho silno za ruku. Spolu prejdeme dolu až do auta. Ja si sadnem do zadu pričom si ľahnem. Harry rýchlo naštartuje a do piatich minút sme v nemocnici. Znova bolestivo vystúpim a v s Harrym prejdeme dnu.
„Pomôžte niekto!" skríkne a ja musím zastaviť. Silný křč udrie do môjho brucha ako blesk.
„Krváca, je na začiatku ôsmeho mesiaca." Stále sa mi v ušiach ozýva Harryho hlas. Je taký vystrašený.
„Strašne ťa ľúbim." Sú moje posledné slová predtým ako som položená na lehátko a sestričky ma berú od Harryho.
„Ja teba viac, uvidíme sa." Poslednýkrát ma pobozká a ja cítim ako sa moje viečka zatvárajú a ja pomaly upadám do bezvedomia.
***
Hi!🌼
Po dlhšej dobe konečne nová časť A jedna Z posledných :( budem mi tento príbeh chýbať ale všetko vždy musí skončiť 😯 takže čo si myslíte ako to všetko skončí? Zaujíma ma váš názor tak dúfam že sa vyjadríte V komentároch kým tu nebude aspoň päť nepridal novú časť 😔 ťažko sa mi písala táto časť ale tak som rada že už to mám za sebou 😆 každopádne začala som znova písať Hazard sú tam iba tri časti neviem či to Z vás niekto čítal ale budem rada ak sa na to pozriete 😄
Vote&komenty