Nina
Prekrížila som si nohy, aby som sedela pohodlnejšie a začala čítať.
Moja Aime.
Je ťažké o tom hovoriť, viem to. Nie som si istý či budem schopný o tom rozprávať, ale chcem, aby si to vedela...aby si vedela všetko. Píšem to teraz, pretože netuším, čo sa môže stať. Bojím sa, že ak by som túto vec písal neskôr, tak by som to
napísal inak. Viem, že je to možno trápne ti písať na kus papiera, ale mám pocit, že môžem lepšie
premýšľať nad slovami. Chcem ti opísať všetko od začiatku. Viem, že ti to určite mamka povie, ale mala by si poznať aj môj pohľad. Takže ti tu napíšem všetko o čom nie som schopný rozprávať a ešte viac. Môj otec umrel, keď som bol ešte dieťa. Mám pocit, že to moju matku zlomilo. Tvrdila, že jej ho pripomínam a neznáša ma pre to. Neviem si spomenúť na ňu pred tým. Aká bola bez drog. No spadla do toho. Brala hocičo. Často mala záchvaty a zabúdala na mňa.
Otočila som papier na druhú stranu a pokračovala v čítaní:
Zabúdala, že existujem, takže som sa o seba v ôsmich rokoch staral sám. Vianoce ani moje narodeniny sme neslávili. Bolo mi to ľúto, ale zvykol som si. Raz som prišiel domov zo školy. Myslel som si, že mama zase nie je doma. Prezliekol som sa. Urobil si úlohy a na večeru si urobil sendvič. Chcel som sa ísť osprchovať. No keď som otvoril dvere od kúpeľne ležala tam ona. Koberec bol nasiaknutý krvov, pretože predtým ako sa predávkovala si siahla na žily. Ležala tam a okolo nej bolo niekoľko prázdnych ihiel a žiletka. Ďalej si už nepamätám, čo sa dialo. Viem že som nereval a doteraz mám z toho výčitky. Neplakal som, keď som ju tam videl cítil som skôr úľavu. Neznášam sa za to. Vzali ma do ústavu a tam za mnou chodili psychológovia, ale s nikým som nechcel hovoriť.
Decák bolo hrozné miesto. Bili ma a ešte horšie veci. No po čase, keď mi už praskli nervy som začal byť jeden z nich. Začal som ja robiť všetky tie hrozné veci, len aby ich nerobili oni mne. Raz si ma zavolala riaditeľka a povedala, že ma chcú adoptovať. Na stretnutiach, ktoré som mal s mojimi budúcimi zákonnými zástupcami som sa snažil, aby ma nechceli. Nerozumel som prečo by ma takí ľudia mohli chcieť. Aj keď som už s nimi býval stále som sa predvádzal a robil všetko preto, aby som lietal v sračkách. Snažili sa. Nechceli ma meniť, ale snažili sa byť dobrými rodičmi...A boli a sú skvelými rodičmi. Slávili sme Vianoce, moje narodeniny a robili pre mňa všetko, čo pre mňa samozrejmosť nebola. No vo mne bolo niečo stále zlé.
Neznášal som seba a všetky veci, čo sa mi stali v decáku ma dobiehali. V pätnástich som napísal svoj prvý list, v ktorom som sa lúčil, ale neospravedlňoval som sa. O rok som napísal ďalší, a tak ich bolo zrazu sedem. Boli väčšinou stručné. Stručne napísané dôvody prečo som si siahol na život. Nechcel som tu byť. Svet bol pre mňa peklom a život utrpením. Keď som mal dvadsaťjedna bol mi diagnostikovaný zhubný nádor na srdci. A ja som bol za to skurvene rád. (Asi by som tu nemal písať nadávky, ale túto obálku ti dám, keď už budeš v takom veku, že všetkému budeš už rozumieť.) Doktorka povedala, že je to veľmi nezvyčajné ochorenie a že je potrebné, aby som okamžite začal s liečbou. Odmietol som. Začal som ešte intenzívnejšie riskovať svoj život. Robil som všetko, čo by som robiť nemal. Fajčil som trávu, cigarety, ožieral sa donemoty a môj sexuálny život bol tiež pestrý. Kúpil som si motorku a každým dňom dúfal, že na nej nedorazím na dané miesto.
Jedného dňa som išiel na motorke k jednému dievčaťu, volala sa Pamela. Bola krásna a ja som jej krásu rád využíval. Pozvala ma k sebe domov a ja som mal pocit, že to potrebujem, aby som si vyčistil hlavu. Ako som išiel cestou okolo internátu na motorke, zaregistroval som len pohyb. Pohyb dievčaťa, ktoré mi prebehlo pred motorkou. Takmer som ju zrazil. TAKMER. Spomalil som a vynadal jej. Aj keď som už bol u Pamely srdce mi bilo rýchlo. Zabil by som ju. Stačilo by o sekundu spomaliť neskôr a bola by určite mŕtva. Jej tvár a oblečenie som si zapamätal až príliš dobre. Vyzerala smiešne. Ako z reklamy na cukríky.
Miriam ma v ten deň volala, aby som prišiel si užiť posledný deň prázdnin k jazeru. Nechcel som tam veľmi ísť, no nakoniec som išiel. Nevedel som či si zo mňa život uťahuje alebo čo sa deje. No to dievča, ktoré som skoro zrazil sedelo vedľa Miriam. Snažil som sa na ňu nepozerať, ale ona na mňa zízala. Nechcel som ju tam. Zistil som, že je to Mimina spolubývajúca. Ďalšie naše stretnutie bolo na párty. Obliekla sa ako na pride a prišla s nie veľmi dobrým človekom. Prišla s Jayom. Chlapcom, ktorý mi bol podobný. Dodával som mu trávu a on zas mne. V tú noc mi došlo ako sa môžem toho naivného otravného dievčatá zbaviť. Pomyslel, že tak naivné dievča sa ľahko zamiluje. Stretával som sa s ňou zámerne. Zakaždým sa stretnúť s Ninou bol zámer. Bral som ju na miesta a priznám sa, že som si na ňu zvykol. Zvykol som si na jej častý úsmev na jej smiech a na jej pery. City k nej prišli pomaly, ale zároveň rýchlo. Vedel som, že ma ona miluje, ale moje srdce sa do toho zapliesť nemalo. Nepovedal som jej o rakovine, lebo som na to nemal dôvod. Robil som všetko preto, aby som sa od nej odpútal a necítil to, čo cítim. Nepomáhalo to. Bolo to prvé dievča, ktoré som miloval, ale ja som jej aj cez to ubližoval. Aj keď som už nechcel stále som jej niečo vyviedol. Vedel som, že musím ju nechať ísť, ale nie z vlastnej vôle.
Napísal som jej ôsmy list, v tom liste som sa lúčil, ale aj ospravedlňoval. Prvý list, v ktorom mi bolo naozaj ľúto, že odchádzam, lebo posledné dni s ňou boli úžasné. Rozpáral som si vlastne srdce, keď som nechal ten list položený v kuchyni a jednoducho odišiel. Štyri roky. Ubehli štyri roky. Šiel som na chemoterapiu. Nie hneď. Chcelo to čas kým som sa úplne spamätal. Ale odišiel som do Berlína. Nebol deň kedy som na Ninu nemyslel. Dúfal som, že si našla niekoho, kto je odo mna lepší. Niekoho kto jej dá viac ako ja. Jej správy som si čítal, ale nemohol som jej odpísať. Vždy som jej začal písať, no nakoniec som tú správu vymazal.
Úprimne som si nemyslel, že chemoterapie záberú. Vrátil som sa domov. Nehľadal som ju. Chcel som, ale bál som sa, že ak sa budem pýtať na Ninu, tak zistím niečo, čo vlastne ani nechcem vedieť. Keď som ju stretol na tej svadbe, tak všetko bolo silnejšie a ja som musel byt sebecký. Ľúbil som ju, tak ako som dúfal, že nikdy milovať nebudem. Zamilovať sa do tvojej mamy prinieslo bolesť aj jej aj mne. Pozri Aime...dôvod prečo ti toto celé píšem je, že chcem, aby si si dávala pozor, pretože chlapci sú monštrá a ak ťa budú viacej priťahovať dievčatá, tak aj pri nich buď opatrná. Prajem si, aby si sa zamilovala, ale nechcem pre teba nikoho ako som ja. S tvojim bratom sa tiež budem rozprávať no nie cez písmená a omnoho skôr ako s tebou, keďže k tebe neplánujem do osemnástich nikoho pustiť.
Ja som sa zamiloval omylom, ale ak by viedlo všetko k tomuto, bol by som ochotný prežiť tu bolesť znova. Chemoterapie mi znížili šancu na deti. To tvoju mamu odomňa neodradilo. Zostala so mnou. Podarilo sa mi ju požiadať o ruku až na tretí pokus. Rok sme boli zasnúbení a a až potom sa nám podarilo dokopať k svadbe. Naša svadba bola dokonalá. Nebola veľká a ani zďaleka tradičná. Nina tvrdila, že dážď prináša na svadbách šťastie. Pred dvomi rokmi sme začali premýšľať o oplodnení. Súhlasil som s tým ale nerátal som, že sa to podarí. Chcel som jedno dieťa. Jedno. Ale teraz si neviem predstaviť, že by sme nemali tvojho brata alebo teba. Máš veľa zo mňa. Vidím to a som na teba pyšný. Ale chcem, aby si život vnímala maminými očami. Viem, že je farebnejší a viacej si ho užiješ.
Dneska máš so Samuelom jeden rok. Už je to rok, čo si zo mňa urobila otca. Neviem ako to zvládnem. No tvoja mama to zvláda dokonale. Áno, vedel som, že bude úžasná mama, ale nevedel som, že až takto jej to pôjde. Je moja hrdinka. Nikdy som si nemyslel že to poviem ale milujem svoj život. Ty, Sám a mama ste ma ho naučili milovať. Chcem, aby si verila v lásku no dávala si zároveň pozor, pretože ubližuje. Vždy ublíži. Myslím si...Viem a som za to rád, že si si ma vybrala Aime. Držať na rukách stvorenie, ktoré bolo vytvorené mnou a ženou, ktorú milujem bol jeden z mojich najkrajších okamžikov. Pomaly začínaš robiť prvé kroky a stále hovoríš mami. Bože, teším sa na budúcnosť s tebou. Je mi jasné, že úžasnejší dcéru mať nemožem. Ty si dieťa za odmenu. Zatiaľ veľa slov nevieš, ale mám pocit, že teba ani nebude potrebné vychovávať. Nie som ideálny a urobil som veľa zlých vecí, no ty si moje dievčatko. Nech sa stane čokoľvek, nech budeš čímkoľvek, navždy ním budeš.
Dole nebol žiaden podpis, len štyri nakreslené srdiečka. Dlaňami som si utrela tvár. Aj keď som
plakala a v bruchu cítila krče, usmievala som sa. Utrieť si slzy nestačilo, pretože sa tam znovu objavili. Rozplakala som sa tak, že sa mi telo chvelo a z úst mi vychádzali tlmené vzlyky.
Držala som posledný list a zamokrila ho dvomi slzami, ktoré naňho omylom spadli. Nickolas sa mi takto podobne zdvôveril v liste na rozlúčku, ale spálil ho. Prstami som prešla po nakreslených srdiečkach. Toto bol Nickov spôsob komunikácie, takto sa otváral. A ja som to milovala. Milovala som to na ňom, pretože takto som vedela aspoň trošku viac o jeho myšlienkach.
,,Čo to robíš?" ozval sa jeho hlas za mnou. Strhla som sa a zložila list na polku. ,,Nič," povedala som piskľavo. Nick stál odomňa len dva kroky. ,,Chcel som ich vyhodiť, ale ešte som na to nemal...odvahu."
,,Nedovolím ti ich vyhodiť," strčila som všetky papiere naspäť do obálky.
Nick sa pozrel na obalku a oči sa mu zaleskli: ,,Ona si to už neprečíta," zašepkal.
Ahojte lásky🤍🫀 Zase je to dlhá doba čo som nepísala. Týždeň mi príde veľa, ale robí mi problém matika, takže nemám čas veľmi. Milujem vás a je mi ľúto že čo sa stalo. Aime