Nickolas
Dve dlhé minút som sa pozeral na správu od Niny.
Nina: Rosdimmm
Odoslala ju pred dvadsiatimi minútami a predtým mi volala presne deväťkrát.
Srdce mi spravilo kotrmelec. Všetko som nechal tak a vzal si len kľúče od auta. Musel som ísť za Ninou. Musel som ísť, aj keď sme behom tohto týždeň mali už dva plané poplachy. Niečo mi hovorilo, že dnes naše deti naozaj prídu na svet.
Vo výťahu by som strávil minimálne polhodinu vzhľadom na to koľko v ňom bolo ľudí a koľko ľudí doňho nastupovalo. Ak by som mal stáť a len čakať, tak by ma jeblo. Vybral som sa k schodisku. Vytočil som Ninino číslo, ale nezdvíhal mi. Kurva. Skúsil som to znovu. A znovu. Nezdvíhala. Z dvesto schodov, ktoré som prebehol za osem minút ma rozboleli nohy.
Snažil som sa čo najrýchlejšie naštartovať a dostať sa k nám domov. Celý som sa triasol. Naposledy som sa takto triasol, keď ma adoptovali. Teraz som sa mal stať ja rodičom a vôbec som nemal poňatia ako ním byť ani som nebol na to pripravený. Ale zároveň som chcel vidieť stvorenia vytvorené mnou a ňou.
Odomkol som dvere od nášho domu a zakričal na ňu. Ticho. Nikto sa neozval. Postupne som prehľadal každú izbu. Nikde však Nina nebola. Telo sa mi potilo a aj keď bol december, tak som mal pocit, že je neuveriteľne horúco. Kde mohla ísť? Zastál som v kúpeľni a do tváre sa mi naliala horúčava. Spomenul som si na náš rozhovor z pred asi týždňa. Snažila sa ma presvedčiť, že jej mama sa odviezla do nemocnice sama, takže ak nebudem môcť nemá problém vziať auto a...
Ona naozaj nie je normálna. Keď som parkoval vôbec som si nevšimol, že tu jej auto nie je. Bezváhania som zase nastúpil do auta a tak, že som prekročil všetky rýchlosti som išiel do najbližšej nemocnice. Moja žena je šibnutá. Nie. Aj to je slabé slovo. Odvtedy čo otehotnela jej načisto drbalo. Napríklad v treťom mesiaci vzala našu motorku a chcela ísť na nej jazdiť. Sama a ešte k tomu bez prilby. Samozrejme, že ja som z toho vyšiel ako debil, ktorý jej nedáva žiadnu slobodu, len preto, lebo som jej to zakázal. Pribehol som k vchodu a k výťahu práve kráčala ona. Teda zdalo sa mi zdialky, že je to Nina. Vzadu mala zapletený vrkoč a na sebe obrovské hnusné horčicové tričko. Nevyzerala, že má bolesti. Aj tak som k nej rýchlo pribehol: ,,Uvedomuješ si ako si ma doriti vydesila?" Otočila sa a tými zelenomodrými očami na mňa pomaly žmurkala. ,,Ty si ma vydesil práve teraz," ruku si položila na brucho a stlačila tlačídko na privolanie výťahu.
,,Si v pohode? Vraciame sa domov?"
Nina sa na mňa zamračila: ,,Príde ti, že som v pohode?" Áno?
,,Nie som! Kontrakcie mám čoraz častejšie A ak by si bol doma, tak som tu už dávno mohla byť a nemusela by som kvôli bolestiam ísť dvadsiatkou." Toto mi robila poslednú dobu stále a naučil som sa, že to musím jednoducho ignorovať alebo jej povedať, že ma samozrejme pravdu.
Nevedel som ani ako rýchlo to ubehlo a už Nina ležala a ja som nad ňou stál. Nechcel som tam byť. Ideálne by bolo ak by porodila až o týždeň možno by som sa cítil viac pripravený na otcovstvo.
,,Tlačte," povedala sestrička alebo doktorka. Neviem čo z toho tá žena bola, ale to sloveso, ktoré povedala sa mi nepáčilo. Nina mi z celej sily zvierala ruku. Prekvapila ma jej sila a naozaj ma to bolelo, ale nemohol som si ruku vytrhnúť z tej jej.
Nedočkavo som sa pozrel medzi Ninine nohy. Nina mi trhla rukou. Nečakal som to a moje nohy boli zoslabnuté, takže som sa zapotácal. ,,Nepozeraj sa tam!" zakričala na mňa. ,,Chcem to vidieť."
,,Potom už so mnou nebudeš chcieť mať sex, keď uvidíš, že z mojej vagíny vychádzajú dve hlavy. Čítala som to v časopise v čakárni u kaderníčky. Vraj je to pre niektorých mužov traumatizujúce," pri každom slove lapala po dychu.
,,Sústreďte sa," povedala staršia žena v sále. ,,Ja sa sústredím. Len mi to pomáha. Viete čo je vtipné? Vlastne to vtipné nie je, ale aj tak vám to poviem. Nechcela som vedieť pohlavia, ale on áno. Takže jemu to doktor povedal, ale mne nie. Prišli sme domov aj keď som sa to nepýtala, tak mi to povedal. Myslím, že som ho nakazila svojou osobnosťou." Úplne tak to nebolo. Nina mi ohľadom pohlaví našich deti položila dvadsať otázok až dokým jej nedošlo, že budeme mať aj chlapca aj dievča. ,,Ešte som sa nestretla s niekým, kto by pri pôrode rozprával, tak ako vy."
Nina bola cela zadýchaná, ale aj tak sa usmiala a povedala: ,,Aspoň si ma zapamätáte."
Viac už bola Nina ticho. Z jej úst vychádzali len bolestivé stony. Pobozkal som ju na spánok a pohladkal ju po spotených vlasoch. ,,Už ju skoro majú," zašepkal som a oprel si nos o jej líce. V ten moment sa ozval slabý plač. Plač môjho dievčatka. Nepodali nám ju hneď. Pretože ešte ju trebalo umyť a pre Ninu to bola len polovica pôrodu. Druhé dieťa sa narodilo omnoho rýchlejšie. Zatiaľ čo nášho chlapca umývali položili na Ninu hruď dievča.
,,Ahoj Aime," široko sa usmiala tak, že by som jej vďaka tomu úsmevu neveril, že práve porodila dve deti. ,,Chceš si ju podržať." Slová sa mi zasekli v krku, ale Nina mi ju už aj s dekou podala. Pozorovala nás. Cítil som ako sa na nás pozerá. Aime mala tmavé vlasy. Malú ruku vystrela hore a oči mala stále zalepené ako keby ich nedokázala ešte otvoriť, no neplakala. Držal som svoju dcéru.
Aime konečne úplne otvorila oči a zízala na mňa. Na jej perách sa objavil náznak úsmevu. Nikdy predtým som necítil tak silné pocity ako v tú chvíľu. Pozrel som sa na Ninu. Na hrudi jej už ležal malý chlapec, náš chlapec a po lícach jej tiekli slzy. ,,Milujem vás," zašepkala.
Aime sa stále na mňa pozerala ako keby som bol to najzaujímavejšie na svete. Chytil som ju za ruku a prezeral si jej malé prsty. ,,Strácame ju!" zakričal niekto v sále. Koho strácame? Prešiel som pohľadom po miestnosti. Ničomu som nerozumel. Nina mala oči zatvorené a malý chlapec už na nej nebol. Jedna sestrička mi doslova vytrhla Aime z náruče.
,,Nina?" natiahol som sa za Nininou rukou, ale nestihol som ju za ňu chytiť, pretože ma niekto zdrapil za rameno. ,,Musíte výjsť von do čakárne."
,,Nie! Nikam nepôjdem."
,,Nebudem sa s vami hádať. Musíte vyjsť von." Nie.
,,Čo sa deje?" pozrel som sa na Ninu ako leží.
Všetky tie nádherne pocity, ktoré som pred malou chvíľou cítil nahradila bolesť. Sestrička mi neodpovedala, len ma vytlačila za dvere. Počul som ako ju oživujú. ,,Nie. Nie. Nie!" V hrudi ma pálilo. ,,Mám plné právo vedieť čo je s ňou!" Začal som pochodovať v nádeji, že za pár sekúnd niekto výjde a povie mi, že je v poriadku. Že sú všetci traja zdraví a môžem sa k ním vrátiť. V boku som cítil pichanie a nedokázal som dýchať. Pre očami som videl len hmlu. Utrel som si ich, ale znovu mi ich naplnili slzy.
Chcel som jej povedať ako veľmi ju milujem, že je moja hrdinka, že je jediné čo potrebujem a že s ňou sa otcovstva vôbec nebojím, lebo viem, že všetko zvládneme. Že je moja dúha, že vyfarbuje celý môj svet farbami. Nič z toho som však nestihol. Nestihol som jej odpovedať. Posledné čo povedala bolo, že nás miluje. Ja som jej nepovedal nič. Nestihol som držať ani nášho syna. Nikto zo sály nevychádzal. Žiaden doktor, sestrička proste nikto.
Je v poriadku. Je v poriadku. Je v poriadku. Ticho. Ticho. Ticho. Len moje dýchanie. Môj hlasný trasúci sa skurvený dych. Nič sa jej nestalo. Nemohlo sa jej nič stať. Čo ak áno? Čo ak, preto tak dlho nevychádzajú? Čo ak mám dve deti, ale nemám ich s kým vychovávať? Panebože. Zadržal som dych. Čo budem robiť? Začal som si pukať prsty. ,,Kurva!" zakričal som a kopol do plastovej stoličky a sadol si. Tvár som si zaboril do rúk a nekontrolovateľne som sa triasol.
,,Deje sa niečo?" vyletela z druhej miestnosti sestrička. Asi minútu sa na mňa ticho pozerala. ,,Donesiem vám niečo na ukľudnenie." Nič som nechcel. Nechcel som tabletky. Chcel som, aby som mohol ísť za ňou. Nie jebnuté prášky. Ochviľu sa však objavila nadomnou sestrička aj sa tabletkou. ,,Pomôže vám to na záchvat."
Ako to vyslovila som si uvedomil, že presne to sa mi dialo. Mal som panicky záchvat. Pretože ak by v budúcnosti nebola Nina nebol by som v nej ani ja.
Skoro stále som sa v tejto spomienke topil. Bola horšia než všetky ostatné. Bola horšia než vidieť dopichanú mamu alebo spomínať na všetko čo sa mi stalo v decáku. Chcel som ísť už domov. Domov k svojej rodine. Ale súd sa ešte neskončil.
No bolo viac než jasné, že tie peniaze vysúdim. Nezáležalo ako veľmi ťažký prípad si vezmem a koľko dôkazov máme. Dôležité bolo vybrať správne slová. Jedine na tom záležalo. Na slovách.
Pri dotyku nohy pod stolom som sa narovnal. Svojou nohou mi prechádzala po tej mojej. Ako keby ma ňou chcela hladiť. Odtiahol som sa. Už som ani nemal kde, pretože to urobila behom hodiny už asi dvadsaťkrát a ja som s zakaždým posunul ďalej od nej. Táto žena mala nejakú tendenciu so mnou flirtovať aj keď nás nič okrem jej prípadu nespájalo. Mala krásny úsmev, ale Ninin bol krajší, pretože do Nininho som sa zamiloval, pretože rovanaký úsmev ako mala Nina mali aj Samuel a Aime.
1587 slov...Dúfam že vás to zaujalo. Toto bolo dosť dlhé a čaká nás ešte viacej kapitol. No nepoviem vám ani jeden spoiler! Milujem vás a teším sa strašne veľmi❤️❤️ Čaká nás ešte zopár zážitkov s Nickom a Ninou <333