Jason
Ťažko povedať, ako dlho sme tam sedeli, no po chvíli mi ten krásny moment začalo silne ničiť to, aká mi bola strašná zima. Pozrel som sa na Luisa, ktorý bol zababušený v svojej mikine a bunde a vyzeral, že ho zima netrápi tak ako mňa. Usmieval sa na jazero a nepúšťal moju ruku. Vyzeral tak trochu ako v tranze a bolo mi až ľúto ho prerušiť, no skutočne mi pomaly, ale isto začínal primŕzať zadok.
„Uhm, Luis," povedal som opatrne, „nechceme sa už vrátiť? Neviem ako tebe, ale mne začína byť celkom zima."
Luis sa mierne mykol, akoby sa práve zobudil a v rýchlosti mi pustil ruku, čo ma, priznávam, mierne zabolelo.
„Jasné, už je asi celkom dosť hodín a aj keď sú mi pravidlá učiteliek do značnej miery ukradnuté, nechcem byť nimi roztrhaný za to, že sa túlam v noci po vonku."
Obaja sme sa zdvihli a vybrali sa lesnou cestičkou naspäť do hotelu. Mlčali sme, no nebolo to trápne ticho, ale ani prijemné, skôr napäté. Niečo sa práve stalo a niečo väčšie sa ešte len malo stať.
Vošli sme do izby a Luis sa v momente zvalil na svoju posteľ. Ja som sa tiež vybral ku svojej posteli, keď ma chlapec z ničoho nič zastavil. „Počkaj! Nechceš ísť radšej sem ku mne do postele?"
Celý som stuhol a prekvapene som naňho pozrel: „Uhm... P... prečo?"
Luis pokrčil plecami a zahľadel sa do stropu. „Neviem, chcem sa ešte s tebou rozprávať a úplne sa mi nechce kričať na druhý koniec miestnosti."
„Ale... podľa mňa sa na tú posteľ dvaja nezmestíme," pokračoval som hľadajúc výhovorky, aby som si k nemu nemusel ísť ľahnúť. Vedel som totiž, že po tom čo sa udialo pri jazere, by som to teraz naozaj nezvládol.
„To som až taký široký?" opýtal sa ma Luis, pričom sa mierne šibalsky uškrnul.
„Nie si široký," zamrmlal som a prišiel som bližšie ku jeho posteli, „len je podľa mňa tá posteľ moc úzka na to, aby si na ňu mohli pohodlne ľahnúť dvaja ľudia vedľa seba."
Luis prekrútil očami. „Ale ty si ku mne nemusíš ľahnúť, trdlo. Pokojne si proste sadni k mojim nohám. Tak som to myslel."
Luis sa na moment odmlčal a následne so šibalským úsmevom pohladkal miesto vedľa seba. „Ale ak veľmi chceš, pokojne si sem aj ľažkaj do môjho objatia."
Nahnevane som zaškrípal zubami, ani nie tak z hnevu na Luisa, ale skôr na svoj zamilovaný mozog, ktorému nedošlo, ako to Luis myslí a usadil som sa na kraj jeho postele, k jeho nohám.
„O čom teda chceš hovoriť?" opýtal som sa ho, keď už som bol pohodlne usadený.
Luis sa nadvihol a posadil sa oproti mne. „Ja... ale to je jedno."
„Nie, hovor," povedal som. Stále som mal pocit, že sa niečo stalo, že bol dôvod, prečo vyzeral tak smutne, keď som za ním prišiel ku jazeru.
Luis mávol rukou: „Nechaj to tak. Poďme sa radšej baviť o tom, čo budeme robiť zajtra počas poobednej pauzy. Mohli by sme zájsť na to detské ihrisko a-"
„Luis, počkaj," zastavil som ho a chytil ho za rameno, „súvisí, hmm, súvisí to, čo si mi chcel povedať s tým, prečo si vyzeral tak smutne, keď som prišiel k jazeru?"
Luis sa na mňa prekvapene pozrel a následne sa zahľadel do zeme. „Možno..."
„Tak potom to skutočne chcem počuť. Viem, že nie som nijaký expert na to, čo sa týka emócií, ale naozaj chcem vedieť, prečo bol môj najlepší kamarát taký smutný."
Luis sa na moment zamračil, ako by vymýšľal, ako sa z toho predsa len vyvliecť, no napokon na mňa ukázal prstom. „Fajn! Ale ak ti to poviem, ty mi musíš povedať, čo by si teda urobil, ak by som bol pri tej fľaške ja."
Celý som stuhol. On na to nezabudol? Na moment som si zahryzol do pery, no napokon som prikývol: „Fajn, platí."
Bol som rozhodnutý sa z toho nejak vyvliecť a nepovedať mu to. Tušil som, že ak by som to povedal, skončilo by to katastrofálne, no zároveň som vedel, že to je asi jediná možnosť, ako dostať z Luisa odpovede.
„Okay," začal Luis a s pohľadom upretým do zeme si mierne povzdychol, „vlastne... vlastne o nič také nejde, len, ak mám byť úprimný, skutočne som sa bál, že si sa dal dokopy s Cleo. Ja... necháp ma nijak zle, naozaj ti prajem všetko najlepšie z tohto sveta, prajem ti, aby si bol šťastný, aby si si našiel niekoho, s kým sa budete vzájomne ľúbiť, ale... ale zároveň o teba nechcem prísť, Jason. Na našom kamarátstve mi nekonečne záleží a aj keď sa niekedy chovám ako idiot a väčšina toho, čo hovorím sú len hlúpe vtipy tak... tak ťa mám naozaj veľmi rád, Jason. A neviem, čo by som robil, ak by ti do života vstúpil niekto iný. Niekto koho by si mal radšej ako... mňa."
Luis zmĺkol neprestávajúc hľadieť do podlahy. Bolo mi jasné, že ho stálo strašne veľa úsilia to povedať. Predsa len, on bol vždy ten, čo všetko riešil vtipom, čo bol vždy to slniečko, ten rebelský extravagantný vtipkár, ktorému bolo všetko jedno, nebolo žiadne prekvapenie, že preňho bolo náročné ukázať aj negatívne, či dojemné emócie.
„Luis, ja..." začal som, zhlboka som preglgol a povedal to, čo som mal na jazyku dlho. „Ani si nevieš predstaviť, čo pre mňa ty znamenáš, ako veľmi mi na tebe záleží... ak mám byť skutočne úprimný, tak..."
Luis sa na mňa pozrel svojimi veľkými očami a ja som cítil, že tie moje začínajú mierne vlhnúť. Nedokázal som to povedať na plné ústa, musel som to nejak zabaliť.
„Keby si bol v tej miestnosti, pri tej fľaške ty, Luis, nepobozkal by som Cleo... ale... ale teba... nie len preto, že si mi miliónkrát bližší ako ktokoľvek z nich, ale pretože ťa... už skutočne dlhú dobu...ah..."
Nedokázal som dopovedať. Hľadel som na Luisa a videl som ako sa postupne stále viac a viac usmieva.
„Tak si môžeme ten bozk z fľašky nahradiť teraz," povedal a skôr ako som stihol čokoľvek urobiť, si ma pritiahol k sebe a spojil moje pery s tými jeho. Kým u Cleo som vnímal všetko, čo som v tej chvíli cítil, všetko, čo moje telo robilo, pri bozku s Luisom som zamrzol. Nevnímal som nič ani ako vonia, ani ako chutí, ani aké sú na dotyk jeho pery. Cítil som len ohňostroje v mojom srdci, to ako sa mi celé telo napĺňa šťastím.
Luis sa odo mňa odtisol, oči mu žiarili. Pozrel som sa naňho a mal som pocit, že celý môj systém skratuje.
„Luis... ja..." pokúsil som sa niečo povedať, no chlapec oproti mne ma pohladil po tvári.
„Aj ja teba, Jason, aj ja teba," pošepol a venoval mi ešte jeden bozk na nos.
....
„Čo... čo budeme robiť teraz?" opýtal som sa cítiac ako sa mi trasie hlas. Ležali sme vedľa seba na Luisovej posteli, pritisnutí k sebe, aby ani jeden z nás nepadol na zem.
„Neviem, môžeme si urobiť vifonku, ak si požičiame od báb tu rýchlovarnú kanvicu," odvetil Luis a mierne sa usmial.
„Vieš, že o tom nehovorím," zamrmlal som, na moment som zaváhal a následne som mu prešiel rukou po vlasoch.
„Tak o čom teda hovoríš?" opýtal sa ma Luis a opäť mi dal pusu na nos.
Cítil som ako sa celý červenám: „Však vieš. O... nás dvoch. O tom, čo toto všetko znamená, čo sa bude diať ďalej."
Luis sa na mňa usmial, no následne sa prevalil z boku na chrbát, čím ma takmer zhodil na zem: „To je na tebe, Jason. Ty si sa rozhodol, že mi budeš dnes vyznávať pocity. Ak sa rozhodneš, že chceš radšej, aby sme stále zostali len ako kamarátii, zmierim sa s tým. Len musíš počítať s tým, že budem robiť ešte väčšie kraviny a horšie vtípky v tvojej prítomnosti."
Na moment som zmĺkol, no po chvíli som mu takmer až mimovoľne prešiel rukou po boku: „A čo ak by som si prial, aby sme boli niečo viac?"
Luis sa opäť otočil smerom na mňa a na jeho tvári zažiaril úsmev. „Tak budem veľmi rád a plne pro."
Šťastne som sa usmial, ešte stále tak trošku neveriac v to, že tento moment naozaj nastal.
„Tak potom... by som bol strašne rád, ak... ak by sme boli niečo viac ako priatelia."
„Tak teda platí, frajer môj," Luis sa uškrnul a dal mi rýchly bozk na pery.
Počuť to slovo v kombinácií s bozkom bolo niečo tak neuveriteľne príjemní a krásne, že som mal pocit, že sa roztečiem. Na túto chvíľu som čakal až príliš dlho a keď konečne prišla, moja myseľ a moje srdce tak úplne nevedeli ako to celé spracovať tak len skratovali a vybuchovali od radosti.
Tak a sme pri (ak počítam aj prológ) desiatej kapitole, ktorá bola zároveň dosť prelomová, takže by ma veľmi zaujímalo, čo si zatiaľ o príbehu myslíte. Čo sa vám páči, čo naopak skôr nie, aká je zatiaľ vaša obľúbená postava, či máte nejaké teórie, čo sa stane ďalej (to by ma naozaj veľmi zaujímalo, keďže nás toho čaká veľa, tak som zvedavý, či niekto niečo uhádne!), proste čokoľvek. Teším sa veľmi na vaše komentáre!
A aj keď sa to možno nezdá, verte mi, týmto dej jednoznačne nekončí, naopak práve skutočne začína... Myslím, že to, že ďalšia kapitola bude z pohľadu Cleo, tomu jasne napovedá :D