NADIA
Je to zvláštny pocit. Premýšľať o otcovi ako o niekom, kto už viac neexistuje. Existuje len jeho telesná schránka a ja ho nemôžem ani len pochovať. Premýšľam, ako asi zareagovala stará mama, keď jej túto správu oznámili.
Je otec konečne s mamou? Môžem za to čo sa stalo ja? Prečo mi nemohol dôverovať? Prečo ma tu musel nechať úplne samú?
Kladiem si najmenej milión otázok, no všetko je akosi zbytočné. Nedokážem mať pred očami nič iné, ako obraz otca so širokým úsmevom na perách. V dobe, keď s nami bola aj mama. Keď sme tvorili šťastnú rodinu a ja som netúžila po tom, aby môj život konečne skončil. A nezáleží mi na tom, akým spôsobom sa to stane.
Vidličkou sa prehrabávam v jedle. Už len pri pohľade na mäso s hráškom sa mi dvíha žalúdok. Rezignovane kus príboru pustím na tanier, kde hlasno zaštrngá a niekoľko párov očí sa otočí mojím smerom. Rovnako tak Theo, ktorý sa dovtedy rozprával so starším dozorcom, ktorý má na starosti svoju skupinu.
,,Ak to nebudeš jesť..."
Tanier Karle podám ešte skôr, ako stihne vysloviť svoju požiadavku.
Lakťami sa opriem o stôl a ruky si zaborím do vlasov. Netrpezlivo čakám, kým všetky väzenkyne dojedia, aby sme sa konečne mohli presunúť do práčovne. Ja mám na starosti väčšinou žehlenie hotelovej bielizne, čo mi ale maximálne vyhovuje. Aspoň na malý moment môžem prísť na iné myšlienky.
Čas v cele až bolestivo stojí. Mám pocit, akoby sa mi nie len hodiny, ale dokonca dni zlievali do jedného. Čo v podstate nie je pocit, ale fakt. Každý jeden deň je rovnaký. A dokonca aj ja sama sa voči tomuto stereotypu stávam odolná. Stáva sa pre mňa útočiskom pred nástrahami, ktoré by som v inom prípade nemohla predpokladať. Väzenie ale človeka donúti byť ostražitým. Pri akejkoľvek činnosti. Nikdy si nebyť istý tým, že vám nič nehrozí, pretože hrozí. Každou sekundou. A nespoliehať sa na to, že vás niekto môže ochrániť. Nemôže. Ani Theo nemôže.
***
,,Reynoldsová," začujem jeho hlas, keď kopu vyžehleného prádla uložím do kovového koša na kolieskach.
Narovnám sa a počkám na mieste, kým nepodíde až ku mne. Okrem mňa sa v miestnosti nachádza ešte Julia. Nízka brunetka s vlasmi ostrihanými na chlapca, no aj napriek tomu nepôsobí ani trochu chlapčensky. Pekná dievčenská tvár až príliš kontrastuje s robustným telom, no ako jedna z mála mi nenaháňa hrôzu.
,,Nechaj nás na chvíľu," trhne tvárou jej smerom a Julia sa bez reptania stratí vo vedľajšej miestnosti, z ktorej sála nepríjemné teplo.
,,Ak chceš, môžeš ísť na pohreb. Sám som sa na to pýtal riaditeľa a je možné, že ti priepustku dajú. Aj napriek tomu, že tu ešte nie si dosť dlhú dobu."
,,Ako to?" vydýchnem užasnuto.
,,Máš len devätnásť, takže by si oficiálne nemala byť súdená, ako dospelá. To sa ale vylúčilo pri závažnosti činu, ktorý si...Jednoducho bol riaditeľ ochotný urobiť výnimku," vysvetlí mi a o krok ustúpi.
,,Ďakujem," zašepkám a dlaň si priložím k ústam, aby som sa poistila.
Poistila pred hlasným vzlykom, ktorý prichádza spoločne s pálením očí a slzami, ktoré ich napokon zaplnia. Netuším, či sa teším, alebo sa naopak ešte viac bojím. Sebecky dúfam, že ak na pohrebe nebudem, nebude to tak veľmi bolieť. Mrzí ma to, no nie som tou, ktorá by na pohreb nešla dobrovoľne. Teraz ale ísť môžem.
,,Nemusíš tam ísť," pokýve hlavou do strany, akoby sa sám prehrabával mojimi myšlienkami.
,,Nie, ja...chcem. Musím tam ísť. Rozlúčiť sa," uistím ho trasúcim sa hlasom.
,,Ja viem. A ty to zvládneš," natiahne ruku mojím smerom, no napokon ju znovu vráti späť ku telu.
Preglgnem až príliš nahlas, pretože si to očividne všimne a urobí ešte jeden krok dozadu.
,,Mal si kvôli mne problémy?" opýtam sa keď ticho medzi nami zapĺňa pomaly každý kút a aj napriek tomu mi nepríjemne pulzuje bubienkami.
Skutočne je možné, aby bolo ticho tak bolestivo nepríjemné?
,,Ani nie," pokrčí plecami a ticho tak môže naďalej pokračovať vo svojom týraní. ,,Aj tak som to ale nemal robiť," preruší ho tento krát Theo, keď sa rozhodne pokračovať.
Pobozkať ma?
Tieto slová mám na jazyku, no neodvážim sa ich vysloviť. Načo aj. Presne viem, že naráža presne na ne.
Zabolia ma jeho slová? Sklamú? Mali vo mne vôbec vzbudzovať podobné pocity? Nemalo byť pre mňa dôležité, či ho to mrzí a ľutuje. Jediné, čo ma má skutočne zaujímať je sloboda. Fakt, že Theo ma môže z väzenia dostať. Že je mojou jedinou nádejou.
Z premýšľania a analyzovania situácie ma vyruší práve jeho mohutné telo, ktoré sa rýchlymi pohybmi presunie predo mňa a veľkými rukami si ma vtiahne do pevného objatia. Po nekonečne dlhom čase sa znovu uvoľním a nechám svoje telo oddávať sa jeho teplým dotykom.
Takže si to skutočne nemal robiť?
Skutočne by si nemal.
,,Chceš to tiež?" pozerá sa do mojich očí a rukami si ma stále prudko pritláča ku sebe.
Nie je to očividné? Možno si však moje povoľné telo pletie so strachom. Tak to však nie je. Thea sa nebojím.
Prikývnem.
Jednoduchý súhlas a tak môžem znovu na malú chvíľu zabudnúť na to všetko, čo ma má každou chvíľou zadusiť. Veľmi jednoducho svoje myšlienky dokážem prepnúť na núdzový režim. Spínačom predsa sú mäkké pery Thea, ktoré ma tento krát bozkávajú omnoho pomalšie, ako naposledy.
Dáva mi čas zvyknúť si na jeho prítomnosť. Aj napriek tomu, že sa snažím potlačiť slzy, ktoré znovu zaplnia moje slzné kanáliky. Theo ich musí cítiť, no neprestáva.
Ruky sa konečne odhodlám presunúť k jeho krku a pomaly sa oň zaháknem, čo mi dodá ešte väčšiu istotu.
***
THEO
,,Skutočne tam musíš ísť v tomto? Je to predsa pohreb," čuduje sa Izzy, keď sa navlečiem do svojej väzenskej uniformy.
,,Mne to hovor. Môžem byť rád, že som Filipa presvedčil, aby som mohol ísť ja. Vieš si predstaviť, čo som musel počúvať," vyfúknem.
,,To si teda viem," zachichoce sa a podíde bližšie, aby mi zapravila golier na sivej košeli.
,,Chcel tam poslať toho trtka Brandona. Fakt by mi nechýbalo nič iné."
,,A čo Nadia? Čo si oblečie ona?" vyzvedá Izzy ďalej.
,,Elly, Any, alebo Amy, fakt netuším jej meno, jej priniesla veci. Izzy, snáď si si nemyslela, že by som ju tam mohol vziať vo väzenskom úbore, však?"
Izzy len prudko pokrúti hlavou do strán a mávne rukou, akoby to bola samozrejmá vec. Potichu sa zasmejem, pretože mi je jasné, že ju to napadnúť muselo.
,,Maj sa," rozlúčim sa a kráčajúc ku dverám skontrolujem čas na hodinách.
Na september je stále až príliš teplo, takže sa musím uspokojiť so sivou uniformou. Ak by bolo chladnejšie, prekryl by som ju tmavým kabátom, aby na mne nemuselo kričať logo väznice. Teraz sa však nedá nič robiť. Okrem nás sa pohrebu zúčastnia aj všetci známi Nadiinho otca, ale tiež šofér, ktorý nás dovezie, aby všetko prebiehalo bez problémov. Nie, že by som sa bál o to, že Nadia môže ujsť. Také sú jednoducho pravidlá a platia pre každého.
***
Je to po prvý krát, kedy ju vidím oblečenú inak, ako vo väzenskom úbore. Má na sebe čierne šaty, ktoré končia tesne nad kolenami a decentne jej zakrývajú ramená. Vlasy má stiahnuté čiernou stuhou vo vysokom cope.
V inom prípade by som určite utrúsil čosi o tom, aká je v tých šatách sexi. Čo skutočne je, pretože dokonale opisujú jej úzky pás a vôbec v nich nepôsobí tak detsky, ako v úbore. Práve naopak. Až mimoriadne žensky. Teraz však nemôžem povedať nič z toho. Nie, keď takto oblečená ide na pohreb svojho otca.
A tak som sa uspokojím len s pohľadom na ňu a ruky presuniem k jej zápästiam, aby som putá aspoň trochu povolil a nezarezávali sa jej do pokožky.
Odvďačí sa mi jemným úsmevom, no pred väzenským autom sa prudko zastaví.
,,Musím ich mať aj..."
,,Nie, tam ti ich dám dole."
Kiež by sme mohli byť v inej situácii a ja jej môžem dať dole čosi iné. Nemusieť sa pozerať na to, ako trpí ďalšie dievča, ktoré sa mi pomaly dostáva pod kožu a to ma desí.
__________________________________