THEO
,,Jeremy nie!" skúsim to znovu, no je to zbytočné.
Nepomôže ani to, že za ním natiahnem ruku v snahe zastaviť ho. Trhne telom a bez premýšľania sa prederie dverami do vstupnej haly domu, odkiaľ už viac nie je úniku.
Čakám krik, no prekvapivo sa domom ozýva iba ticho. Snažím sa uvažovať racionálne. Mal by som ísť späť do domu a zavolať sanitku a políciu. Viem, že pán Reynolds je mŕtvy. Dokonca som si istý, že je mŕtvy dlhšie, ako len jeden deň. Aj napriek tomu si musím splniť občiansku povinnosť a jednoducho tak urobiť.
Naposledy sa nadýchnem čerstvého vzduchu a neochotne sa presuniem späť do domu. Jeremy stojí len necelý meter od dverí a s otvorenými ústami sleduje kolísajúce sa telo na dlhom kuse lana. Pohliadnem na jeho začiatok, ktorý je pevne upevnený na kovovom zábradlí schodiska.
,,Zavolám 911," oznámim Jeremymu a s mobilom v ruke sa otočím chrbtom výjavu, ktorý mám stále pred sebou.
Dispečingu nadiktujem adresu a v krátkosti vysvetlím, čo sa stalo.
,,Nemali by sme...nemali by sme ho dať dole?" ukáže pred seba prstom Jeremy.
,,Už mu nemôžeme pomôcť. Navyše nemali by sme manipulovať s telom," pobúcham ho po pleci, načo Jeremy podráždene ustúpi.
Zrejme som ho podcenil, keď som si myslel, že ho pohľad na mŕtveho muža zloží. Nie že by to so mnou nezamávalo. A ešte ako. Jednoducho však nie je priestor na to, aby som dal najavo strach a nepokoj, ktorý pociťujem. Navyše, vo väzení som si zvykol na rôzne situácie.
,,Do riti! Do riti, do riti, do riti!" opakuje Jeremy prechádzajúc sa v kruhu.
Ruky má vrazené vo vlasoch a nepretržite za ne poťahuje.
,,Predpokladám, že ste sa poznali," snažím sa nadviazať rozhovor, aby som aspoň trochu preťal mučivé čakanie na sanitku a políciu.
,,Nie," pokýve Jeremy hlavou. ,,Stretol som sa s ním len raz. V ten deň, keď Nadia...veď vieš. Kryl som ich. Aj keď som vedel čo za debila Tristen je," ironicky sa zasmeje.
,,Dostaneme ju odtiaľ, okej?" ubezpečím ho, pretože mi ho odrazu príde skutočne ľúto.
Jeho najlepšia kamoška je vo väzení a jej otca sme práve našli obeseného v jeho vlastnom dome. Nerozpadne sa len niekoho život. Rozpadnú sa aj plány o tom, že získame peniaze. Netuším čo robiť, no zároveň viem, že budeme musieť vymyslieť iný plán. Možno budem musieť za tým dievčaťom zájsť ja sám. Aj napriek tomu, že presne to som si vyslovene zakázal. Miešať sa do týchto vecí a zachádzať až do hĺbky.
,,Nemôžeme jej to povedať," obopne rukami moje ramená a s pohľadom blázna hypnotizuje moju tvár.
,,Sorry, kamoš, ale tomu nezabránime. Je vo väzení. Samozrejme, že ju budú informovať," pokrčím ramenami.
Nie preto, že ma to ani trochu neserie. Jednoducho s tým nemôžem nič urobiť.
,,Tak jej to povieš ty. Ak jej to povieš ty, bude to iné. Už predsa vie, že mi pomáhaš, alebo nie? Má ku tebe aspoň trochu bližšie, ako ku ostatným. Urobíš to?"
Len myknem plecami. Zdá sa mi to ako rozumný nápad. Môžem to urobiť, takže nemám dôvod nechať Nadiu trápiť sa ešte viac.
Sanitka príde už do niekoľkých minút. Hneď po nej na príjazdovej ceste zastaví policajné a auto. Pustím sa do vysvetľovania. Jeremy stojí opodiaľ. Zohnutý v páse, rukami sa zapiera o kolená, akoby sa potreboval vydýchať, alebo dokonca vyvracať.
,,Zrejme to nezvládol. Jeho žena zomrela len pred dvomi rokmi. Dcéra sedí v base za vraždu," kýve hlavou vyšetrovateľ a do úst si vloží cigaretu. Oprie sa o kapotu auta a znechutene pokýve hlavou.
,,Možno," zamrmlem si popod nos a odrazím sa od chodníka.
Kroky nasmeruje ku Jeremymu, ktorý tiež povie všetko, čo vie a na šťastie nič, čo by nás prezradilo, alebo na nás nebodaj vzbudilo podozrenie. Vlastne je to úplne očividné. Situácia v akej sa nachádzal pán Reynolds nebola jednoduchá. No možno stačilo tak málo. Veriť svojej dcére. Veriť niekomu, komu v žilách koluje rovnaká krv a je jedinou osobou, ktorú mal. A ako som sa práve dozvedel, rovnako na tom je aj samotná Nadia.
,,Ešte niečo vybavím a pôjdeme," oznámim Jeremymu, ktorý ku mne konečne zodvihne pohľad a súhlasne prikývne.
O trochu sa vzdialim, aby som mohol vytočiť Filipovo číslo a nervózne si mobil priložím k uchu.
,,Dúfal som, že sa u mňa po šichte zastavíš," prehovorí skôr, akoby som stihol pozdraviť, alebo povedať čokoľvek iné.
,,Vysvetlím ti to, Filip. Teraz ale od teba niečo potrebujem," začnem.
Na druhej strane sa ozve hlboký povzdych. Aj keď ho nemôžem vidieť, dokážem si pred sebou vybaviť jeho zamračený výraz a blčiace plamienky hnevu v očiach.
,,Serieš ma, Theo. Dobre si premysli, čo mi na to všetko povieš."
,,Reynoldsovej otec sa obesil, takže ťa o tom budú každú chvíľu informovať. Chcem, aby si si to zatiaľ nechal pre seba. Poviem jej to sám," poviem opatrne a rukou si z čela zotriem kvapky potu.
,,Čože? Ako to, že to potom vieš ty...a...do riti, čo s tým dievčaťom máš? Myslíš, že to čo robíš je v poriadku? Muselo ti prepnúť, inak si to vysvetliť nedokážem. Nikdy pred tým ti nedrbalo a myslel som, že si v pohode chalan, ale ak to takto..."
,,Povedal som, že ti to vysvetlím," pretočím očami, pretože na jeho výsluch teraz nemám náladu. Už som si dnes jedným prešiel.
,,Ako vieš, že sa obesil?" ignoruje moju poznámku.
,,Pretože som ho našiel."
,,Čo si tam do riti robil?"
,,Vysvetlím..."
,,Hej, hej, vysvetlíš. Na toto nemám čas. Zajtra ťa čakám v kancelárii. Ak neprídeš s dosť dobrou výhovorkou na to, prečo si sa zaplietol s našou väzenkyňou, ani nemusíš chodiť."
Hovor sa po jeho slovách ukončí. S povzdychom si vložím mobil späť do vrecka nohavíc.
,,Ideme?" ozve sa mi pri uchu Jeremyho hlas.
***
,,Môžem?" nakuknem do Filipovej kancelárie.
Sedí ako obyčajne za svojím stolom a prehrabuje sa v kôpke papierov, ktoré následne zoraďuje na jednu.
,,Posaď sa," kývne hlavou smerom ku stoličke oproti.
,,Dnes si tu skoro. Myslel som, že ťa tu ešte..."
,,Poďme rovno k veci, Theo. Na toto skutočne nemám čas."
,,Tak fajn," hodím sa na stoličku a pohodlne sa opriem a maximálne nepohodlnú opierku.
Viem, ako to znie. No som napnutý, ako struna a nemám chuť prísť o prácu. Nie teraz, keď som sa konečne dal dokopy a môj život sa začína znovu rúcať. Deja vú, ako vyšité.
,,Počúvam," vydýchne a lakťami sa oprie o drevený povrch stolu.
Táto situácia mi pripadá smiešna. Nikdy pred tým sme s Filipom neviedli podobný rozhovor. Naposledy práve v deň, keď som prišiel na pohovor a bez problémov mi dal prácu, ktorú som vtedy potreboval, ako soľ.
,,Len bránila priateľa," myknem plecom.
,,A to máš odkiaľ?" pobavene si podoprie bradu, ktorú zdobí starostlivo upravené strnisko.
Filip je odo mňa starší nanajvýš o desať rokov, no napriek tomu vždy pôsobí omnoho staršie. Iste za to môže aj vážená pozícia ktorú zastáva a jeho profesionálne vystupovanie. Filip je vlastne dôležitý aj v momente, keď mi hovorí o tom, že jeho malé deti prekonali ovčie kiahne.
,,Proste to viem."
,,Ty si mi včera asi nerozumel, však? Vždy som si myslel, že si inteligentný muž, no práve teraz sa správaš, ako mladý sopliak, ktorý si vôbec neuvedomuje vážnosť situácie," odvetí pokojným tónom, v ktorom sa však dá rozoznať malý náznak hnevu.
Seriem ho a viem to. No aj keby som chcel, nepoznám spôsob, ako vysvetliť túto chorú situáciu.
,,Viem, čo chceš počuť, Filip. Alebo skôr, čo nechceš," začnem pomaly. ,,Jednoducho som sa o tom dievčati dozvedel dosť informácií na to, aby som jej veril. Netuším prečo, ale je to tak. Nie je fér, aby si odsedela šestnásť rokov zato, že niekoho zabila preto, aby naopak niekoho zachránila."
,,Pre boha, toto nemyslíš vážne. Sú to všetko sračky a teba jednoducho pobláznila mladá šťanda," tresne päsťou po stole.
Takže, toto je jeho pomyselná hranica trpezlivosti.
,,Kiež by to tak bolo," usmejem sa a pohľad upriem do jeho zelených očí, ktoré obkresľujú jemné vrásky. ,,Nečakám, že to pochopíš. Môžem ti však sľúbiť, že nebudem robiť problémy."
,,Iba budeš obrábať naše väzenkyne," fľochne mi do tváre kyslo.
,,Nikdy som sa žiadnej z nich ani nedotkol a ty to vieš. A nemal som sa ani Nadii," pomaly sa postavím na odchod.
Chvíľu postávam na mieste a prekvapí ma, keď Filip len mávne rukou, čím mi dá najavo, že môžem ísť. Rozhovor je na konci a ja mám stále prácu. A tiež plán, ako prinútim dievčatá hovoriť. No možno nič z toho nebude potrebné.
Z vrecka nohavíc vytiahnem mobil a právnikovi, ktorý je zároveň aj rodinný známy pošlem stručnú správu. Následne vykročím na svoje oddelenie, kde práve končí smena Brandonovi.
V kancelárii, kde sa väčšinou striedame ešte nie je, a tak sa v kľude prezlečiem a vyberiem sa skontrolovať cely, keď ho uvidím postávať priamo pred celou, kde je ubytovaná Nadia spoločne s Karlou.
Intuitívne pridám do kroku, no Brandon je tak ponorený do rozhovoru, že moju prítomnosť ani nezaregistruje.
,,Presne tak, zlatko. Našli ho tam visieť," odvetí pobavene a následne sa odrazí od kovových dverí cely.
Neveriacky pokrútim hlavou. Nemôže hovoriť s Nadiou. Nemohol jej práve oznámiť to, na čo sa ja pripravujem takmer celú noc. Nie teraz. Nie takto.
_______________________________________
Väčšinu z vás som neprekvapila smrťou otca Nadii. Ale aj tak ma zaujíma váš pohľad na takýto vývoj situácie. Ďakujem vám za všetky komentáre, voty, prečítania, ktoré mi pri príbehu zanechávate.
❤❤❤