,,Takže mi chceš tvrdiť, že si sa nevedela dostať von? " smial sa Pietro spolu s ostatnými, keď som rozprávala jeden z tých 'som dcérov Ironmana' príbehov, v ktorom som sa zasekla v jednom z otcových oblekov, pri tom ako sme sa všetci napchávali hranolčekmi, cheeseburgerami a popíjali kolu.
,,Áno, áno, ostala som tam kým sa otec s Pepper nevrátili domov z bemefičného večierka bolo to dlho a trebalo mi cikať," všetci sa smiali a ja som sa konečne cítila ako doma. Dva roky. Dva zasrané roky.
,,Budem chodiť do školy?" vysúkala som zo seba celkom rozumnú otázku no otcovi skoro zabehlo.
,,No....no....vieš.....keď...keď..." koktal otec.
,,Keď ťa zavreli v Shielde tak sme ťa vyhlásili za mŕtvu. Takže sa nemôžeš v škole zjaviť len tak z čista jasna," vysvetlil Steve.
,,Vyhlásili za mŕtvu? To akože fakt?" čudovala som sa.
,,Ale neboj sa Fury ti už zaobstaral novú identitu. Len budeme musieť trochu pozmeniť tvoj vzhľad," povedala Nat.
,,Mohli by sme ti skrátiť vlasy, nafarbit ich načierno a pridať ofinu," uvažovala Wanda. Otec sa na mňa nepozeral veľmi nadšene, ale vyzeralo to ako jediná rozumná možnosť.
Všetko prišlo tak rýchlo. Som mŕtva a ani otom neviem. Prečo práve ja? Môj život bol fajn. Aaaaah.
A tak sme vyšli hore a dievčatá mi prefarbili a ostrihali vlasy.
,,Taaak čo povieš?"
,,Neviem vyzerám...inak," odmlčala som sa.
,,Veď o to šlo," povedala Nat a v zrkadle sa nám stretli pohľady.
,,Zvykneš si na to," šepla.
,,Čo Oliver. Vie on, že žijem?" šepla som späť.
,,No...správu sme zverejnili už pred tím ako ťa bol navštíviť."
,,Pred akou dlhou dobou ma bol navštíviť?"
,,Neviem rok a pol dozadu ja fakt neviem," vôbec mi to nesedelo zdalo sa to ako večnosť ale pritom ako pár mesiacov.
,,Takže vie, že som nažive, že?" dúfala som, že mám pravdu.
,,Kto je Oliver?" nepochopila Wanda.
,,Musím ísť za ním," zhodnotila som situáciu ale potom mi došlo, že sa u Olivera nemôžem ukázať len tak. Schytila som do ruky mobil, po dvoch rokoch som ho dostala do ruky a od upozornení takmer vybuchol, otvorila konverzáciu s Oliverom a napísala 'Neviem či o tom vieš, som žívá, mám krátke čierne vlasy. Môžem prísť?' po chvíli som napísala ešte jednu správu 'to je fuk už som aj tak na ceste.'
Nat navrhla, že ma tam hodí. Boli sme už skoro pri Oliverovom dome keď mi cinklo upozornenie. 'Čo?!' a za tým ďalšia správa 'Nemôžeš po dvoch rokoch napísať niečo také a nič iné.'
*oliver*
Šálka s kávou mi vypadla z ruky a následne sa rozbila na tvrdej dlaždenej podlahe v kuchyni.
,,Čo to bolo?" zakričala mama z obývačky, no ja som na odpoveď nezmohol.
,,Oliver? Pre Boha zlato čo sa deje?" preľakla sa keď uvidela ako sledujem displej svojho mobilu.
,,Ona príde sem," povedal som potichu. ,,Príde sem! Mami Morgan príde," dostal som zo seba vety po prvotnom šoku. Viete nie každý deň vám píše človek, ktorého celé ľudstvo považuje ze mŕtveho.
,,Čože? Oliver, Morgan je mŕtva, zlatko," zvíjala ma v objatí skôr ako som mohol čokoľvek namietať. ,,Mrzí na to zlatko, tak veľmi ma to mrzí," šepkala mi do hrude keďže bola o dosť nižšia ako ja.
,,Čože? Nie, mami, nie je...my...ja...áno...ale...nie," koktal som zúfalo pretože ani ja sám som celej tejto situácii nerozumel.
,,Čo sa deje?" do kuchyne sa dovalil jeden z mojich otravných bratov a chcel vedieť dôvod maminho utešovania.
,,Oliver už zase hovorí o Morgan, idem volať psychologičke," len tej nie.
,,Čo? Nie, mami, nikomu nevolaj ja som len zle videl, nepísala mi Morgan, prepáč planý poplach," zaklamal som. Vážne som nepotreboval aby mi tá ježibaba znepríjemnila nedeľu. 'Čo?!' odpísal som. A hneď za tým som dodal 'Nemôžeš po dvoch rokoch napísať niečo také a nič iné'
Zdravím všetkých. Úprimne? Nie je to príliš nudné? Nie? Ano? Ja neviem. Vôbec neviem ako sa to skončí a keď vás to bude nudiť kľudne to vyhoďte do koša. Hviezdičky a komentáre potešia ako stále. Dúfam, žeeee prvý deň prázdnin ste prežili v pokoji. Mne dnes prišiel prsteň a dostala som 2 z matiky co je možno dôvod mojej dobrej nálady a toho že vydávam novú kapitolu. Majte sa krásne a prajem vam príjemné prežitie veľkonočných sviatkov. 😘😘 👋👋
