Ráno som sa zobudila a šla si spraviť čaj. Chcela som čo najskôr vypadnúť do školy. Chcela som ísť pešo nasadiť si slúchadlá a zavŕtať sa do svojich myšlienok. Chcela som popremýšľať nad tým, čo poviem ľuďom ak sa ma budú pýtať.
,,Dobré ráno," pozdravila som sa Stevovi.
,,Aj tebe. Dáš si lievance?" ponúkol mi tanier lievancov.
,,Nie vďaka. Ja neraňajkujem."
,,Prečo ?"
,,Ráno je pre mňa ťažké už len existovať, nie už to jesť," povedala som a zaliala si čaj.
,,Ale čaj piješ"
,,Čaj mi dáva energiu potrebnú na existenciu, " zavrela som termosku a hodila ju do tašky.
,,Zbohom Steve," kráčala som preč zamávala mu. Cestou som sa ešte zastavila v izbe.
,,Prosím nič nevyveď. Prosím," Loki sa na mňa len pozrel a prikývol.
Vychádzala som z Toweru a všetky oči boli namne. Nasadila som si slúchadlá a následne kapucňu. Snažila som sa ich ignorovať. Keď som prišla do školy myslela som si, že to nedám. Naš škola sa rozdelilna na dve skupinky - tí čo ma milovali asi preto, že si mysleli, že som superhrdina a tí, čo ma nenávideli a tvorili konšpiračné teórie o tom, že som sa spojila s Lokim a chcela ovlásnuť náš svet. Nad tou myšlienkou som sa musela pousmiať. Prišla som ku svojej skrinke, skontrolovala rozvrh, vytiahla si potrebné učebnice a vybrala sa do labáku. Stal sa zo mňa stredobod pozornosti. Chápete, že niektorí doteraz nevedeli, že som Stárková? Šialené. Veľa ľudí si ma fotilo a niektorí ku mne dokonca prišli a prosili ma o fotku a podpis. Všetko som odmietala. V tomto som sa od otca líšila nechcela som slávu ani nič podobné. Len pokoj a ticho na čítanie.
Vošla som do labáku a chcela si sadnúť na moje klasické mieto na ktorom však sedel niekto iný. Upps. Čo teraz? Nechcem seideť na inom mieste. Nebudem! Dala som si dolu kapucňu aj slúchadlá.
,,Zdravím, mohol by si prosím zdvihnúť svoj ctený zadok a premiestniť ho na iné miesto?" sladko som sa usmiala a pokliplaka mihalnicami.
,,Kamoško radím, ti rob čo ti vraví kým je milá," ozval sa za mnou Oliverov hlas. Chlapec má skúsenosti.
,,Si myslíš, že sa ťa bojím?" povedal chlapec na Oliverovú adresu. Áááá on tu bude asi nový. Pre poriadok Olivera sa bojí väčšina školy.
,,Mňa? Oh nie, ale jej by sa sa mal."
,,Hah to určite, " povedal sarkasticky neznámy chlapec. Sadla som si na stôl.
,,Tak dobre zlatko, vysvetlím ti to, pokiaľ sa tvoj zadok neodlepí z mojej stoličky sám, urobím to ja," stále som bola milá.
,,Morgan tri minúty," povedal naliehavo Oliver.
,,To stíham," neznámy sa stále nezdvíhal. Hľadel mi do očí a ja som nechcela vytvárať rozruch aj keď toto divadlo všetci s obľubou sledovali. Až na tých, ktorý to zažili priamo. Áno už sa to stalo. Veľakrát.
,,Fajn tak inak...." zamračila som sa. "...zdvihni tú tvoju tučnú riť a sadni si inde toto je MOJE miesto," dochádzala mi trpezlivosť.
,,Minúta tridsať," povedal Oliver.
,,Ja tu ostávam," zaťal sa neznámy.
,,To ťažko...z čoho je tá bunda a koľko vážiš? Nie žeby mi záležalo na tvojích veciach, ale toto je prvá hodina a nechcem aby si zvyšok dňa chodil v roztrhanom oblečení. Vieš čo? Nemusí to tak byť, ak sa mi uhneš sám" to 'uhneš sám' som povedala pomedzi zuby.
,,Trhni si krava."
,,Morgan žiadne ústupky posledná minúta."
,,Fajn .... Nedávaš mi navýber......" vzdychla som počula som ako niejaké z deciek potichu povedal 'moja obľúbená časť' zdvihla som našeho neznámeho narušiteľa môjho vnúterného usporiadania priestorových predmetov dovzduchu, potichu povedala "už ťa nikdy nechcem vidieť sedieť na MOJEJ stoličke," zaklipkala som mihalnicami a hodila von z triedy. 5...4...3...2....1....zvoní wohooo stihla som to. Výhražne som sa pozrela na ostaných a sadla si na MOJE miseto.
Zdravím. Tak nová kapitola. Dúfam, že vás to tu ešte baví, pretože mňa to baví písať. Tak sa majte krásne a opatrujte sa. 💕
