Hidden behind the mask

Chapter 2

 „Ahoj, maličká.“ S úsmevom som do svojho obrieho objatia schmatla malú sestričku, ktorá sa so šťastnými iskričkami privinula k môjmu telu.

„Aille!“ radostne mi zamrmlala do brucha. Pousmiala som sa nad jej prezývkou, ktorú mi dala už ako maličká, iba ona jediná mi tak môže hovoriť.  „Tešíš sa na koncert?“ opýtala som sa jej, zvedavá na jej odpoveď popri navliekaní jej kabátika s mašličkou na jednom z vrecku. Jej oči sa rozžiarili a silne prikývla. „Ale aj sa bojím.“ zahanbene sa priznala. Zapla som jej posledný gombík na kabáte a chytila jej útle plecia. „Lexi,“ zhlboka som sa nadýchla, pripravená jej vysvetliť, ako to skutočne vo svete chodí, ako na nás všetci zo všetkých strán pozerajú a my nemôžeme spraviť ani jednu chybu, lebo práve tá jedna môže byť naša osudná. Ľudské oči striehnu na každom rohu, a aj napriek tomu, že Zem je guľatá, vedia sa vynájsť a nič im neunikne.  Chcela som jej vysvetliť, že práve ľudské oči, ktoré sú jej tak známe, sú tak kruté a dokážu tak ublížiť, no nakoniec zo mňa vyšlo len: „Nemáš sa čoho báť, chrústik.“ S úsmevom na perách som ju pobozkala na čelo, ktoré bolo také hebké, nepoškvrnené. „Verím, že budeš úchvatná.“ Znova som jej venovala úsmev, zatiaľ čo ona sa mi hodila okolo krku, čo dokázala len teraz, keďže som kľačala na kolenách a bola v jej výškovej línií.

V duchu som sa karhala za to, že som jej nepovedala krutú pravdu, možno keby mňa pripravil niekto na to, aký je svet krutý, možno by som sa vyhla toľkým chybám a možno by som bola úplne iný človek. A možno nie. Je pravda, že to už nezistím, ale nemôžem si pomôcť, chcem sa len vyhnúť výhľadu na moju sestru ako rastie a premieňa sa v monštrum v spoločnosti, len aby zapadla, rovnako, ako sa to stalo mne. Až na to, že mňa nikto nepozoroval... lebo o mňa sa nikto nezaujímal.

♦ • ♦ • ♦ • ♦ • ♦ • ♦ •

Lexina ruka mi silno stláčala tú moju, a čím sme boli bližšie k malej budove umeleckej školy, tým som pociťovala väčší tlak. Cítila som nervozitu z jej tela, čo ma ani neprekvapovalo. Jasne som si spomínala na svoje časy, kedy som mala koncerty rôznych hudobných koncertov, od klavíra cez flautu, tanec a gitaru. Dokonca som pocítila pocit chýbajúcich kúskov, ktoré ma sceľovali, hudba bola moja liečba, niečo, čo ma držalo aj v najťažších chvíľach nad vodou, niečo, čo pri mne bolo ako jediné, pokiaľ sa nenarodila Lexi. No ľudia sa menia a čas plynie. Ja som sa zmenila v princezničku, ktorá o takýto druh šírenia hudby nemôže zakopnúť. Dakedy sa pozastavujem nad svojou hlúposťou. Kedy som sa tak zmenila a prišla o všetko? Kedy sa to stalo? Oplatí sa to vôbec? Spomienky ma ničia zvnútra ako nejaké mäsožravé chrobáky.

„Aille?“ tenký hlások ma vyrušil zo škaredých útrob mojej mysle. „Áno?“ opýtala som sa zamyslene, odháňajúc svoje predošlé myšlienky. „Maminka a ocko neprídu, že?“ jej útle telo ochablo, hlavu sklopila ku chodníku. Vidieť ju takto na dne ma zožieralo viac, ako nenávisť k svojmu ja.  „Určite si to nenechajú ujsť.“ povedala som s falošnou radosťou. Vedela som, čo povedali, no vedela som, aké ich sľuby sú.

Spolu sme prešli cez pár preplnených chodieb priestrannej budovy, predierajúc sa k dverám Lexinej triedy. „Tu.“ Potiahla ma doprava za rukáv môjho trička. Potlačila som svoje namyslené ja, ktoré by na ňu skríklo za naťahovanie môjho značkového topu. Na jej tvári sa rozžiaril úsmev, ako náhle sme sa k dverám dostali, zatiaľ čo ja som zaklopala. Chodba sa hemžila rodičmi s deťmi, ktoré mali dnes tiež vystúpenie. Dvere pred nami sa otvorili a ja som s úsmevom pozerala na Lexi, ktorej sa tvár rozžiarila pri pohľade na človeka stojaceho pred ňou.

„Lexiandra.“ odtrhla som oči od Lexi potom, čo sa okolo nás obmotal známy hlas. Presmerovala som oči predo mňa, pričom som musela zakloniť hlavu, aby som videla chlapcovi do tváre. A to som robiť nemala, lebo jeho modré oči ma zas a znova zhypnotizovali, telo mi ochablo a moje srdce sa rozbúchalo silnejšie, ako hocikedy pred tým. „Allie!“ potiahla ma za rukáv Lexi, na čo som pohotovo zareagovala a vytrhla jej rukáv aj s mojou rukou z rúk. Škaredo som na ňu zazrela, pričom z mojich úst vykročili nepekné slová, ktoré som nestihla prefiltrovať. Obarene som tam ostala stáť, zatiaľ čo som videla, ako moja malá sestra na mňa neveriaco hľadí a do očí sa jej hrnú slzy, veľké hrachy jej kvapkami stekajú na líca a topia sa v jej tričku. Nedokázala som sa pohnúť. Nedokázala som si uvedomiť, čo som spravila. Jej útle telo sa rozbehlo do triedy a ja som ju očami sledovala až pokiaľ nezašla niekde do útrob izby. Nasucho som preglgla, keď som sa očami prešla po čierno-modrej kockovanej košeli, ktorá rozopnutá zakrývala časť chlapcovho tela, očami som pomaly prešla až k tým jeho, pričom som sa bála do nich tentokrát nakuknúť. Bála som sa uzrieť pravdu v jeho očiach, no nedokázala som sa nepresvedčiť.

Jeho oči sa vpili do mojich, no tentoraz sa mi nepodlomili kolená od vzrušenia a sexepílu, ktorý z nich sršal. Jeho oči sa mi vrývali do duše a ryli do nej jasné znaky nenávisti a odporu. Skôr, než som stihla prečítať viac z jeho očí, otočila som sa na päte a zutekala von, derúc sa cez všetkých ľudí naokolo. Hanbila som sa, cítila som ako ma pohľady ľudí preklínajú, aj keď to tak nebolo, cítila som aj jeho pohľad, ktorý ma zároveň ľutoval, ale aj nenávidel. A ja som s ním plne súhlasila.

Do očí sa mi tlačili slzy a trasľavými rukami som vybrala mobil a naťukala mame správu. Musela som jej oznámiť, že tam neostanem, vedela som totiž, že ona sa tam neukáže, tobôž otec.  Rýchlo som vypla mobil skôr, než mi stihne volať a pýtať sa zbytočné otázky.

Možno som väčšie monštrum, ako som si v skutočnosti myslela. Moje namyslené ja nado mnou víťazí, ale čo som si myslela? Že budem navždy hrať na dve strany, mať dve masky, dva životy? Všetko si berie svoju cenu, život udržuje vždy rovnováhu a mať človeka s dvoma osobnosťami je prevaha, jedna musí zmiznúť, byť zničená. Tak som si priala, aby to bola práve tá, ktorá teraz vyhráva...

Noc sa s dňom práve teraz vystriedala, už je ráno a ja sedím v posteli, obkolesená porážkou a hanbou, zatiaľ čo sa jeden mesiac s druhým vystriedal. Behom sekundy zmizla noc a prišiel deň, zmizol november a prišiel december, a behom sekundy som nechala vyhrať nado mnou monštrum, ktorým som sa stala. Len za sekundu sa stalo toho toľko veľa, čo sa stane za celý život? Bojím sa odpovede...

1.12.2016

zničená, vystrašená Baille Hart.

Part by Lenn_official

Well peopleeee! ♥ som back a dufám, že sa vám moja časť páčila :) ďakujem/e za krásne komentáre a prosím/e vás o ďalšie. :3 Anyway, názor k časti poteší a ľudia, ktorý nevedia, aj na mojom profile nájdete ff stories, ktoré čakajú na vás!
ILY! Vidíme sa o dve časti! ♥♥