Dni plynuli a ja som mala čoraz menej chuť otvoriť zažltnuté stránky denníka a písať doň. Nemalo to zmysel, pretože celý môj terajší život, trápenie, dokonca možno aj vesmír sa točil okolo jedného a toho istého – Luka. Neschádzal mi z mysle, stále som pred očami mala tie jeho modré, ktoré ma párkrát nežne pohladili, no napokon do mňa hádzali ostré dýky pravdy a pohŕdania. V ušiach mi znel jeho hlas, to, ako vyslovoval moje meno, raz starostlivo a prívetivo, neskôr kruto a bolestivo. Bol v každej mojej myšlienke, jeho silueta sa tam vždy nejako objavila. A ja som s tým nemohla nič robiť, iba sa prizerať, ako upadám do niečoho podobného letargii. Po nociach som máločo spala, ani len make-up už nedokázal zakrývať tie obrovské kruhy pod očami. A to všetko bolo kvôli jednému nanajvýš drzému chalanovi. Samozrejme, nebolo to iba kvôli jeho šarmu, aj keď sa mi z neho podlamovali kolená a zastavovalo dýchanie. Bolo to hlavne pre jeho úprimnosť a vyslovenie pravdy. Nikdy som mnou nik nehovoril na rovinu, možno jedine Lexi. A ja som vždy chcela, aby mi ľudia hovorili pravdu, bez všetkého prikrášľovania a stupídnej pretvárky. Lenže akonáhle to niekto urobil, nechcela som to počuť, dokonca som sa nahnevala. Možno aj to je jeden z dôvodov mojej masky. Nedokážem uniesť pravdu. Bojím sa, že by ma ľudia neprijali takú, aká som, a preto ukazujem svetu tvár, ktorú si želá. Ktorá zapadne, ktorá bude obľúbená.
Ale on tou maskou pohŕda, tak žeby predsa...? Možnože moja skutočná tvár by... Nie. Na to som vzdala nádej, a akúkoľvek mizivú. Posledné dni ma totiž neprepaľuje pohľadom ani nič podobné, on ma jednoducho ignoruje. A to je snáď ešte horšie, ako keby ma zabíjal očami, lebo keby to robil, aspoň by som vedela, že si ma všíma. Že vie, že existujem. Že možno úplne nezanevrel na Baille Hart. Ale on to zjavne urobil. A práve to je to, čo ma v noci naháňa ako nočná mora a spôsobuje mi nielen značné deficity spánku, ale aj nové pochybnosti o samej sebe. Akoby som ich nemala už tak dosť. Ešteže s Lexi sme celkom v pohode. Stále sa síce rozprávame pomenej, ale už je schopná mi odpovedať. Cítim, že toto by mohlo byť na dobrej ceste.
♪♫♪♫♪♫♪♫♪♫♪
V škole si, ako inak, ľudia všimli, že sa niečo deje. Veď som vyzerala ako duch a to aj s nadbytkom skrášľovacích prostriedkov na mojej tvári. Musela som ich utvrdiť v tom, že sa nič nedeje a hnusná mrcha Baille je stále sama sebou. Nejaký Hemmings mi nebude kaziť reputáciu, to nedovolím!
„Preboha, pozrite sa na tých úbožiakov! Možno raz, keď ich raketa doletí až na Pluto a oni sa stadiaľ nevrátia, tak urobia svetu službu!“ zasmiala som sa nahlas na účet “šprtov“, ktorí stáli obďaleč a o niečom živo diskutovali. Hneď po mojej poznámke na mňa obrátili svoje pohľady a zagánili na mňa. Moja partia sa, samozrejme, rozrehotala. Veď všetko, čo povie princezná, je vtipné. Bolo mi to neskutočne proti srsti, ale musela som byť ešte horšia, aby som si získala staré postavenie a zakryla stopy únavy a... čohosi zvaného “syndróm Luke Hemmings“.
„To si trafila, Bai-Bai!“ vyhŕkla Camilla pomedzi smiech. Zlomyseľne som sa uškrnula a očami skenovala okolie, aby som si našla ďalšiu obeť. Môj pohľad sa ale zachytil na niekom až príliš známom. Na niekom s úzkymi čiernymi džínsami, tričkom s logom Nirvany a uhrančivým modrým pohľadom. Spľasla som ako balónik. Najradšej by som sa u rozrevala, možno aj len kričala, ale nemôžem. Musím sa s ním porozprávať. Jediné, na čo musím prísť je spôsob, ako obísť jeho vytrvalú ignoráciu. Zazvonilo a mne sa v hlave zrodil plán.
„Bežte vpred, doženiem vás!“ oznámila som svojim príveskom, aby šli do triedy bezo mňa. Len aby sa sprosto nevypytovali... „A kde ideš?“ bola prvá Camillina otázka. Prisámbohu, ja ju raz zabijem!
„Potrebujem hodiť reč s nejakou bifľošskou hlavičkou. To vieš, známky sa samé na štvorky neťahajú.“ Žmurkla som na ňu. Camilla sa zachichotala. „Veď to je jasné, čakám ťa v triede.“ Naivka. Konečne som sa predrala davom utekajúcich ľudí až ku tomu, ku ktorému som sa dostať chcela. Chodba bola prázdna, jedine on ešte dobiehal na hodinu.
„Luke!“ zakričala som s asi najväčšou odvahou, akú som za celý život musela nazbierať. Zastal, akoby až zamrzol na mieste. Prudko sa otočil, asi aby sa uistil, že sa mu to nesníva. Premeral si ma očami od hlavy po päty. „Čo chceš?“ vyprskol hnusne. Jeho tón hlasu spôsobil môjmu srdcu trpké krvácanie. Slzy som však zatiaľ držala v úzadí. „Porozprávať sa.“ vyjachtala som. Luke pretočil očami. „A o čom, Baille?“ opýtal sa nepriateľsky, doslova sa do tej otázky donútil. Najradšej by bol na hodine, nie tu so mnou. Vedela som to, ale niečo ma predsa len poháňalo vpred.
„Ja... no... jednoducho... nechcem, aby si ma ignoroval.“ Vytisla som zo seba. Pravdupovediac, nemala som ani najmenšieho tušenia, čo robím. Prečo som sa na ten rozhovor nepripravila lepšie? Ja krava nebeská!
Luke len vyprskol do smiechu. „Ja teba? Nie je to náhodou tak, že naša malá princeznička už od začiatku školy ignorovala mňa?“ fľochol mi do tváre. Evidentne som ho pobavila, no z očí mu neschádzal hnev. Slané kvapôčky si pomaly ale isto vydobýjali svoju cestu vpred.
„Áno, ale... teraz predsa ignoruješ ty mňa. Ja som si len myslela, že...“ hlas sa mi zasekol v hrdle. Čo som si vôbec myslela? Že sme kamaráti? Že sa vykašleme na spoločenské vrstvy, ujdeme do Vegas a budeme mať svadbu?
„Čo si si myslela?“ sykol po mne Luke chladne. Pokrútila som hlavou, aby som zahnala slzy, ktoré mi už aj tak zanechávali stopy na lícach. „Ja neviem,“ priznala som priškrteným hlasom.
„Samozrejme, že to nevieš. Si len malé rozmaznané dievčatko, ktoré si myslí, že mu patrí svet, a to len preto, lebo maminka a ocko majú peniaze. Nemáš ani poňatia o tom, čo je bolesť alebo reálny život. K bolesti a trápeniu máš najbližšie vtedy, keď ju sama spôsobuješ. A najhoršie na tom je, že presne toto si od teba berie Lexiandra. Je mi z teba zle, Baille Hart.“ Tieto slová ma definitívne dorazili. Vzali mi všetko a nechali ma prázdnu iba s tupou ohlušujúcou bolesťou v hrudníku. Slzy mi tiekli dolu lícami potokom, ale vzlyk zo mňa nevyšiel ani jeden. Na to som nemala silu. Preto nechápem, kde sa vo mne zobrala sila na odpoveď. „A ty si obyčajný slepý ignorant. Myslíš si, že si tými svojimi modrými očami prekukol svet. Ale mám pre teba novinku. Nevidíš si ďalej od nosa, Hemmings. A ja viem, o čom hovorím.“ Tie slová som šepkala, ale aj tak boli jasné a zreteľné. A vyviedli ho z miery, to som videla. Okrem iného, istým spôsobom som mala pravdu. Keby sa na svet pozrel lepšie, videl by, že taká nie som. Videl by za maskou aj niečo iné, niečo lepšie. Zjavne som sa splietla aj ja v ňom.
Hrdo som sa stočila na päte a odišla som zo školy. Bolo mi jedno, čo sa o mne bude povrávať, jednoducho som potrebovala byť sama. Akonáhle som nasadla do auta, všetko som zo seba pustila. Všetky vzlyky, krik a bolesť, ktorú som v sebe tak dlho držala.
Nemám dosť síl. Každým dňom slabnem a nie je to už len moja vina. Je to aj jeho vina. Cítim, ako ma myšlienky naňho ničia, trhajú ma na kusy a ja nie som schopná sa pozliepať dokopy. Blúznim, strácam sa vo svojich myšlienkach, pocitoch a rútim sa k zemi ako Babylonská veža. Ak to takto pôjde ďalej... ani nechcem myslieť na to, čo sa bude diať, ak to takto bude ďalej. Jedinou mojou motiváciou k životu je teraz len Lexiandra a ja sa modlím, aby to stačilo...
6.12.2016
zničená Baille
Part by Majka888
Hello! :) Nová! :) ďakujem/e za všetky vaše komentáre, hviezdičky, všetko :) veľa to pre nás znamená :) pokojne dole zanechajte názor, pocity, whatever ;) Hope U like it. ♥-M
ČTEŠ
Hidden behind the mask
Fanfikce"Okúsia jed ľudských slov, až sa im zaryje hlboko do žíl a už nebude cesty späť. Už nezmeníte to, čo ste povedali, to, čo vám karma vrátila. Život je rovnováha, čiže všetko, čo niekedy opustí vaše ústa, sa vám vráti. Na to tiež väčšina ľudí nemyslí...
