Už som chcela škrtnúť kľúčom v zapaľovaní, keď sa dvere umeleckej školy otvorili. Zmätene a šokovane som sa dívala na osoby, ktoré cez ne prechádzali. Bola to totiž Lexi s ešte namrzenejším výrazom, než mala predtým, a pán Hemmings! S vytreštenými očami som sledovala, ako Lexi poslušne nasadá do auta, nezabudla však vzdorovito plesknúť dverami. Nevenovala mi ani len pohľad, zanovito sa pozerala do okna. Bez akýchkoľvek slov som sa chystala naštartovať, keď som zrazu začula zaklopanie na sklo môjho okienka. Od ľaku som takmer poskočila, lebo som nevnímala nič mimo priestoru auta a napätej atmosféry, ktorá v ňom vládla. Pozrela som sa teda na osobu, ktorá zaklopala na dverové okienko a stihla som zaregistrovať, že aj Lexi podvihla hlavu.
Aj keby som mala milión dôvodov na plač, čo som v tejto chvíli vlastne aj mala, stále by ma tá nádherná nebeská farba jeho očí vytrhla z tejto reality do vlastného, krásneho sveta. Naznačil mi, aby som z auta vystúpila. Nevedela som prečo, ale ako obarená som tie dvere napokon otvorila a vystúpila som z vozidla, zatiaľ čo on ma uprene pozoroval. Čakala som, že niečo povie, keď som zatvorila dvere, ale on ma stále iba skúmal očami, čo mi bolo dosť nepríjemné. Koľká irónia, veď v škole denne absolvujem presne takéto pohľady, ba dokonca si ich vynucujem.
„Asi... by som sa ti mala poďakovať,“ zachrípnuto som zo seba dostala nejaké tie slová. Potichu prikývol. „Je mi to ľúto. Nikdy by som to od nej nečakal.“ Prehovoril napokon. Nie, nečakal, lebo Lexi sa tvári ako anjelik zoslaný z nebies konať dobro, ale pod tým všetkým je bezcitná mrcha. Síce je divné sa takto vyjadrovať o malom dievčatku, lenže presne viem, o čom hovorím. Veď som ju to naučila, túto stránku osobnosti má odo mňa. Nielenže som skazila kvôli popularite seba, ale aj moje malé nevinné dievčatko! Čo som to porobila?
Nechcela som pred ním plakať, fakt nie! Ale slzy sa mi drali spod viečok a ja som sa opäť rozvzlykala. Sakra, takto ma nesmie vidieť! Nik ma nesmie vidieť slabú, bezmocnú.
„Tak my už pôjdeme. Ešte raz vďaka.“ Vydralo sa zo mňa cez plač. Chytila som kľučku dverí a chystala sa odtiaľto čo najrýchlejšie ujsť. Dotyk na holej koži mojej ruky ma ale zastavil. Prisahám, že elektrina, ktorá mnou v ten moment prebehla, by mohla zásobovať celé mesto ba aj mesiac. Teplo jeho ruky bolo neskutočne upokojujúce, ťahajúce ma preč od problémov, ktorým som aj tak nemohla uniknúť. Sálal z neho ten najpríjemnejší pocit na svete a ja som si bola v tej chvíli istá, že najbezpečnejším miestom zemského povrchu je jeho náruč. Zahryzla som si do pery a vrátila pohľad späť naňho. Líca som mala horúce, to je isté. Spôsoboval mi to jeho jediný dotyk a moje myšlienky, ktoré ho sprevádzali.
„Nie si v stave šoférovať.“ Prehovoril po pár sekundách, ktoré mi prišli ako hodiny. Nádherné hodiny na mieste, kde sme boli len ja a on.
„Som v poriadku.“ Tvrdohlavo som pokrútila hlavou. „Veď cez slzy sotva vidíš,“ oponoval mi.
„Nejako sa domov dostať musíme.“ Odsekla som možno až príliš hnusne, ale moje nervy neboli len na prasknutie, ony už dávno praskli. Na moje prekvapenie sa na jeho perách zjavil mierny úškrn.
„Pre vysvetlenie, chcel som vás zviesť ja.“ Povedal mi ako menej chápavému členovi. Aha, teraz už ten úškrn chápem. Myslí si, že som hlúpa namyslená princezná. Idiot jeden! Keby tak vedel! Ale má pravdu, už dnes ráno som skoro havarovala, nemôžem si dovoliť stratiť kontrolu nad volantom, keď je moja malá sestrička na zadných sedadlách. Nastavil ruku a čakal, či mu do nej vhodím kľúče od auta. Poslušne som to urobila, obišla som auto a sadla som si na sedadlo spolujazdca.
To už aj Hemmings sedel za volantom a štartoval motor. Pohli sme sa spred školy a až teraz som si v plnej miere uvedomila, aký dobrý nápad bol dať mu kľúče od auta. Vidím sotva na dva metre pred seba, lebo oči mám ubolené z dvadsaťštyrihodinového plaču. V spätnom zrkadle som zaregistrovala, že Lexiandra celú situáciu vyjavene pozoruje a dôkladne skúma. Mám dokonca pocit, že vymýšľa, ako by to použila proti mne. Alebo som už len paranoidná, lebo neviem, aké stopy v nej zanechala moja odporná maska?
„Adresa?“ prebrala ma z mojich myšlienok otázka. „Hm?“ bolo jediné citoslovce, ktorým som zareagovala, čím som u Hemmingsa spôsobila ďalší nepatrný úškrn. „Miesto, kde bývaš. Ulica a tak.“ A je to tu zase! Zase sa ku mne správa ako ku menejcennej, ako ku tej hlúpej. Je pravda, že svoje dobré známky tajím, lebo múdrosť nepatrí do vzhľadu princezničky, ale aj tak! Je to od neho hnusné. No, ja mám čo hovoriť o tom, čo je hnusné!
„Roadhill 23, na konci mesta.“ Moje hrdlo opäť nebolo schopné vyprodukovať hlasný zvuk, preto v mojom hlase nebolo počuť podráždenie, ktoré mám v mysli. On len prikývol a ďalej pokračoval v jazde. Keď počas cesty moje opuchnuté oči nesledovali ubiehajúcu trasu alebo spätné zrkadlo, zastavili sa aj na ňom. Ako je možné, že som si ho doteraz nevšimla? Predsa by som niekoho takého krásneho len tak neprehliadla, alebo áno? Evidentne áno, lenže dôvod je v samom princípe jednoduchý. Odlišné vrstvy školskej hierarchie nás od seba úspešne delili až doteraz. Nikdy som do toho dňa dobrovoľne nezablúdila pohľadom ku outsiderom, ale teraz ďakujem náhode, že mi práve on vyrazil knihy z rúk. Prúd myšlienok zastavil až pocit, že stojíme. Boli sme pred naším domom a Lexi už svižne vyskakovala z auta, samozrejme, nezabudla buchnúť dverami, z čoho ma opäť pichlo pri srdci. „Ďakujem... za všetko.“ Šepla som. Povzdychol si. „Nemáš začo, Baille.“
Až mi poskočilo srdce, keď som počula, ako krásne znie moje meno, keď ho vyslovil on.
„Ako si ju vôbec presvedčil, aby nastúpila do tohto auta?“ nedalo mi, lebo Lexi sa mu ani len nepozdravila. Smutne sa pousmial. „Povedzme, že to je vec medzi žiakom a učiteľom.“ Odvetil nežne. Síce som veľmi chcela vedieť, čo Lexi prinútilo dobrovoľne aj po takom výstupe nasadnúť do jedného vozidla so mnou, ale nechala som to tak. Videla som na ňom, že o tom nechce hovoriť.
„Bývaš ďaleko?“ vypadla zo mňa ďalšia otázka. Prepána, veď som sa ho na to ani nespýtala! Čo keď ma odviezol na opačný koniec Sydney, ako býva on?
„Len pár minút cesty pešo.“ Ubezpečil ma, keď videl môj zarazený pohľad. Kývla som hlavou. Vystúpili sme a pozreli na seba. „Ďakujem, teda, to som ti už povedala, ale aj tak,“ habkala som neisto, čím som ho dobre pobavila. Veď kedy bola princezná školy naposledy nervózna, a ešte aj pred chlapcom, ako on? „V poriadku, Baille. Maj sa.“ Kývol mi rukou na pozdrav a otočil sa na odchod. „Počkaj!“ vyhŕkla som skôr, než si moja hlava stihla premyslieť, čo vlastne robím.
„Ja... neviem tvoje meno.“ Stále som koktala. V jeho očiach sa zjavilo čosi, čo by som mohla pomenovať malou iskierkou.
„Som Luke. Luke Hemmings.“
Je to moja vina. Keby som sa nechovala ako prvotriedna hlupaňa, nič z toho by sa nestalo. Keby som nenosila masku, Lexi by ju po mne nezdedila. Takto ju vidím každý deň robiť to isté, čo robím ja, len trochu naopak. Ona si nasádza masku dobroty, ktorá bola kedysi jej normálnou tvárou, ale pod povrchom to v nej vrie. A je to moja vina. Nie len moja, aj rodičia ku tomu prispeli, ale z veľkej časti to leží na mojich pleciach. Jediné, čo ma dnes v noci ako tak udržiava od sĺz je meno, ktoré mi stále znie v mysli a nechce z nej odísť. A ja ani nechcem, aby meno Luke odišlo.
2.12.2016
bezradná Baille
Part by Majka888
Aloha! :D Takže... aký je váš názor na diel, na príbeh celkovo? :) Ako si myslíte, že to bude pokračovať? Píšte názory, postehy, pocity, čokoľvek, čo máte na srdci. Hope U like it. ♥-M
YOU ARE READING
Hidden behind the mask
Fanfiction"Okúsia jed ľudských slov, až sa im zaryje hlboko do žíl a už nebude cesty späť. Už nezmeníte to, čo ste povedali, to, čo vám karma vrátila. Život je rovnováha, čiže všetko, čo niekedy opustí vaše ústa, sa vám vráti. Na to tiež väčšina ľudí nemyslí...
