Ukradnuté spomienky

Kapitola 10 (Ryan)

Ryan s povzdychom zaparkoval pred opatrovateľským domom, kde bývala jeho matka.

Nepripadalo mu to ako ústav, pretože ten dom pôsobil ako obrovské sídlo z rozprávky, v ktorom bolo niekoľko salónov, rozsiahle obývačky a herne a dokonca aj krásne izby. Pôsobilo to, akoby ste len bývali v hoteli, a pritom tam na vás neustále niekto dohliadal. Nepáčilo sa mu, že musí vlastnú matku takto odpratať z normálneho života, ale nevedel si dať rady.

Zoznam jej diagnóz sa rokmi len predlžoval a keď začala zlyhávať pamäť, predĺžil sa ešte o niekoľko zaujímavých názvov, z ktorých väčšinu ani len nedokázal vysloviť. Uvedomoval si len to, že sa to bude zhoršovať a lepších dní bude čoraz menej. No bola to jeho matka a hoci v mladosti jej pripravil pomerne veľa krušných chvíľ, miloval a vážil si ju, takže sa jej snažil zabezpečiť čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť a hlavne neustálu prítomnosť odborníkov, ktorí by jej dokázali čo najviac uľahčiť v jej stave.

Tento posledný... penzión, tak ho sestričky pracujúce v tej budove nazývali, lebo to vraj znelo lepšie ako ústav, bol navyše o niečo lepší ako tie predošlé tri. Pretože v tomto sa jeho matky nepokúšali zbaviť po prvom úteku. Za čo im bol nesmierne vďačný a dúfal v to, že im to odhodlanie neumývať si nad problematickými pacientmi ruky vydrží. Ďalšia možnosť bola rozhliadnuť sa po okolitých mestách, ale tam by jeho matke nemuseli vyjsť v ústrety len preto, že roky úspešne viedla miestny sirotinec a pomohla obrovskému množstvu nielen detí, ale aj bezdetných párov.

Nakoniec sa znovu zhlboka nadýchol a vystúpil z auta.

Nechodil sem rád, ale nie preto, že by ho to miesto desilo. Len sa mu spájalo so spomienkami na matku, ktorá stála vedľa neho a netušila, kým je. Keď mu ale pred niekoľkými minútami zavolala sestrička a oznámila mu, že matka sa naňho neustále pýta a dokonca ho spoznala na fotke, urýchlene prišiel. Možno to bol posledný lepší moment a budú už nasledovať len tie zlé.

„Dobrý deň," pozdravil sestričku sediacu na recepcii. Okamžite ho spoznala. Vždy ho tu spoznali, rovnako ako všetkých rodinných príslušníkov svojich klientov. Zakladali si na tej familiárnosti.

Keď ho vyzvala, aby sa posadil, bez zaváhania tak spravil. Ale ani poriadne nestihol dosadnúť, keď sa zjavila ošetrovateľka jeho matky. Bola to veľmi príjemná žena pravdepodobne tesne po tridsiatke, s milým úsmevom. Vždy naňho žmurkla, keď ho vítala a nikdy sa nevedel rozhodnúť, či sa s ním pokúša flirtovať alebo len skrátka bola milá. No keďže na jej gestá a úsmevy reagoval vždy rezervovane, a ona s nimi stále neprestávala, predpokladal, že len bola slušne vychovaná.

„Pán Hastings, som rada, že ste mohli tak rýchlo prísť."

Pomaly prikývol. „Akurát som skončil v práci a bol som na ceste domov."

Keďže dnes mali ísť Greenovci na nejakú benefičnú akciu, mali ich sprevádzať oddýchnutí strážcovia, a tak mohol Ryan skočiť skôr. Čo sa mu po turbulentnom ráne najskôr s Theodorou a neskôr s matkou rozhodne hodilo. Kto by bol povedal, že deň nakoniec zakončí niečím takmer príjemným.

Ošetrovateľka mu pokynula, aby ju nasledoval. „Neviem, či tá chvíľu už nepominula, ale povedala som si, že vám dám ihneď vedieť," vysvetľovala na ceste po schodoch. Keďže jeho matka bola fyzicky takmer v poriadku, mohla mať izbu na prvom poschodí. „Upozorňujem vás ale, že keď otvoríte dvere, opäť sa môže tváriť, akoby vás videla prvýkrát v živote."

Tentoraz nenavrhla, aby sa oholil. Vedel, že by to mohlo pomôcť. Jeho tvár sa za posledné roky až tak veľmi nezmenila. Hoci jeho mladšie ja nikdy nenosilo fúzy. Tie si začal udržiavať až keď vyšiel z basy. Tam ho doriadil jeden z motivovanejších nekorunovaných kráľov zamrežovaného kráľovstva, ktorý si myslel, že bude zábavné poslať na ošetrovňu najnovšieho zelenáča.