Ukradnuté spomienky

Kapitola 25 (Thora)

Thora vedela, že svoje správanie neskôr oľutuje.

Lenže prakticky neschopná pohybu a oslabená liekmi proti bolesti, jej všetky nápady pripadali byť tie najúžasnejšie na svete. Bez ohľadu na to, že boli stupídnejšie ako vybrať sa v ústrety tornádu s kamienkami vo vreckách. Jej myseľ bola príliš zahmlená na to, aby si prebrala všetky logické dôvody. Tak sa proste snažila pohnúť, o čo sa radšej ani nemala pokúšať. Vlastne ani len nemala pomyslieť na to, že niečo podobné urobí. Našťastie necítila bolesť ako následok svojej stupidity, ale jej telo sa jej neskôr určite nepoďakuje.

Pretože liekmi ju rozhodne nebudú napchávať večne.

„Prekliata, debilná, idiotská..." mrmlala si popod nos.

„To je všetko, čo mi k tomu povieš?" čudoval sa Ryan.

Thora zamerala svoje mračenie naňho. „To som ti to mala zaspievať?"

„Nemôžeš mi povedať niečo také a potom mi začať nadávať!"

„Ja nenadávam tebe," zahuhlala.

Opäť sa pokúsila pohnúť a teraz jej snaha bola asi viditeľná, pretože k nej priskočil Ryan a snažil sa jej pomôcť. Keďže však ani jeden netušil, čo presne plánuje urobiť ten druhý, skončili doťahovaním a Thora ho nakoniec musela požiadať, aby ju skrátka len potiahol vyššie do sedu, pretože jej telo sa pomaly ale isto šmýkalo do ležiacej polohy, čo v podobne polohovateľnom posteľo-kresle nebolo ani v najmenšom príjemné. Keď nakoniec urobil to, o čo požiadala, dychčal ako nenadaný maratónec. Zodvihla obočie a vyplazila naňho jazyk.

Čo zobral ako výzvu, že ju má nakŕmiť ľadom.

Asi by sa mala začať správať výstrednejšie, aby bolo jasné, keď si z niekoho uťahuje.

„Ale nezdá sa, že by si mi to chcela nejako vysvetliť."

Povzdychla si.

Napriek tomu, že jej vnímanie ovplyvňoval nielen dlhý spánok, ale aj drogový kokteil, čo do nej pumpovali bohvieako dlho, urobila rozhodnutie povedať Ryanovi pravdu s vcelku jasnou mysľou. Elena jej kedysi dávno hovorila, že to, akí sú ľudia v skutočnosti, o nich prezradí ich správanie v čase, keď si myslia, že ich nikto nesleduje. Ryan nepremýšľal o tom, že ho Thora pozoruje a počúva, skrátka sa postavil na jej stranu. Vyhnal z izby policajtov a veľmi nástojčivo trval na tom, že je nevinná a s čímkoľvek, čo sa zomlelo u Greenovcov, nemá nič spoločné.

Nebola dostatočne pri zmysloch, aby mu vynadala za to, ako ju sledoval.

Teraz ju len dojímalo, ako krásne sa jej zastal. A tiež to, že s ňou ostal. Pretože nikto iný tu nebol. Čo jej pripadlo zvláštne, pretože Ryan nepatril k jej rodine a v nemocniciach predsa neradi púšťali k svojim pacientom kohokoľvek, kto bol čo i len vzdialenejší bratranec. Asi by sa nad tým mala zamýšľať o niečo dlhšie a svedomitejšie, ale v tomto konkrétnom rozpoložení nad tým skrátka mykla plecom a povedala si, že je to tak možno aj lepšie. Aspoň majú trošku súkromia predtým, než sa tam dovalí celá kavaléria ustarostených príbuzných a priateľov s Elenou a Vicky na čele.

Zamliaskala a privrela oči. Prečo, dopekla, mala také ťažké viečka?

„Čo ti mám vysvetľovať, keď sa nič nepýtaš?" Keď otvorila oči, sedel Ryan vedľa postele na stoličke, ktorú si predtým ani len nevšimla. Možno zaspala? „Ahoj," pozdravila ho, presvedčená, že bola istý čas mimo.

Ryan len zdvihol obočie. „Ako je možné, že je Jason tvoj brat?"

Zvraštila obočie. „Si predsa dosť starý na to, aby si vedel, kde sa berú deti."