Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

29. kapitola - Začiatok

Otvorila som oči. Zasiahol ma intenzívny jas, tak som ich rýchlo zažmúrila. Chcela som si ich prekryť dlaňou, no niečo mi v tom bránilo. Zaškúlila som smerom, kde by sa mala nachádzať moja ruka. Do žily mi vrazili ihlu. Na ňu bola napojená hadička. Tá viedla k vrecúšku s neznámou tekutinou.

Vytiahla som si ihlu z ruky a pretrela si tvár. Na čelo mi dali nálepku, ktorú som tiež strhla. Gázu špinil zaschnutý červený fľak, ale koža sa už zacelila.

Opatrne som sa posadila. Uložili ma do postele v špinavých ošúchaných nohaviciach a deravom tričku.

Niekto mi bez zaklopania vliezol dnu. Mama sa zarazila, až keď ma uvidela sedieť. Zaváhala. Napokon sa však s úsmevom pozvala ďalej. „Ako sa cítiš?"

Dokonale úžasne oproti tomu, ako som sa cítila pred... „Koľko je hodín?"

„Štvrť na osem ráno." Položila na kreslo plátennú tašku a podišla bližšie. „Prečo si mi nepovedala, čo sa deje?"

„Aby si nám pomohla zastaviť apokalypsu?"

„Bála som sa o teba." Bola bledšia než pri našom poslednom stretnutí a pod očami jej svietili vačky. Na líci sa jej tiež rysovala červená škvrna, ako keby ju voľakto udrel. Pokúsila sa to zakryť mejkapom, no neúspešne.

„Ako si sa o tom dozvedela?" Prehupla som nohy cez okraj postele. Hlava sa mi motala, svaly som mala ochabnuté a v pleci ma nepríjemne bodalo.

Mama považovala moju pokojnú reakciu za pozvánku a usadila sa vedľa mňa. „Bola som na policajnej stanici. Snažila som sa zistiť niečo, čo by nám pomohlo, ak by po tebe princ Krasoň zas natiahol paprče. Vtedy prišla správa, že sa v nemocnici objavil detektív Hart. Chcela som s ním –"

„Alexandra!" Zoskočila som z postele a zatackala sa. „A-a-ako je na tom? A Christie? Ryan?" Žalúdok sa mi bolestivo scvrkával. Chcelo sa mi vracať. „Carmen?" Sťažka som prehltla. „Casey."

„Alexandra? Myslíš to dievča, ktoré so sebou priviedol Hart?"

Prikývla som, neschopná rozprávať.

„Je v poriadku. Zdala sa byť vážne zranená, no liečbu prijala prekvapivo dobre. Carmen som stretla na chodbe. Priniesla ti tú tašku. Sú v nej tvoje šaty. Mám ti odkázať, že všetko dobre dopadlo."

Od toľkej úľavy sa so mnou zatočil svet a v ušiach sa mi rozoznelo otravné pískanie. S maminou pomocou som sa presunula ku kreslu. Zložila som si hlavu medzi kolená a dýchala. Dlho som si nepripadala takáto slabá.

„Potrebuješ čosi zjesť," skonštatovala rozhodne. „Presvedčila som Trevora, aby ťa nedopoval liekmi. Naliehal aspoň na infúzii a ja som mu to nemala ako vyhovoriť." Trevor bol zrejme ďalším z jej stovky známych v Moon Bay, ktorí jej niečo dlhovali. „Hneď som späť," vyhlásila a odišla.

Chytila som druhý dych a vrhla sa na tašku od Cam. Vytiahla mi zo šatníka všetko dôležité vrátane spodnej bielizne. Na dne sa nachádzal plastový pohár zabalený v osobitnej taške, ku ktorému prilepila lístoček s odkazom: Mám to u teba. Rozosmialo ma to.

Zaliezla som do kúpeľne a prezliekla sa, upíjajúc si z pohára. S každým hltom krvi som sa cítila silnejšie. Dnu som vošla s tvárou bledšou ako stena, s masívnymi kruhmi pod očami a bolesťou v pleci, ktorá sa ozvala pri každom výraznejšom pohybe. Po vyprázdnení pohára sa mi do líc nahrnula červeň, zrak sa mi vyjasnil a namiesto bolesti som vnímala hrejivý dotyk liečivej mágie. Nič sa nedalo urobiť s mojimi vlasmi, ktoré boli nepríjemné na dotyk a strapaté.

Obliekla som si košeľu a až vtedy si všimla svoje zápästie. Červená čiara, ktorá sa mi počas kontaktu s Jo skrz kameň ťahala okolo predlaktia, nezmizla. Naďalej sa mi v dvoch kruhoch ovíjala okolo zápästia a pomaly menila farbu – avšak nie na fialovú ako modrina. Bola tmavohnedá. A obrysmi pripomínala lano. Presne ako Joino tetovanie.