6. kapitola - Rituál

152 21 0
                                    

„Prečo tak odrazu?"

„Záleží na tom? Chcela si, aby som súhlasila a ja súhlasím." Rozhodila som rukami a divoko nadvihla obočie. „Vari si si to rozmyslela?"

Carmen sa pozrela na Alexandru a rýchlo späť na mňa. Snažila sa udržať si neutrálnu masku, no v očiach jej iskrilo. „Urobíme to hneď?"

Oprela som sa lakťom o operadlo a podoprela si hlavu. „Jasné, prečo nie."

„Zavolám Christie." Odstúpila od nás do kuchynskej časti izby.

„Vážne to chceš urobiť?" Alexandra podišla bližšie. Mädlila si štíhle prsty, ktoré jej vykúkali spod kabáta.

„Nepovedala by som to, ak by som to nemyslela vážne."

Srdce sa jej bláznivo roztĺklo a ústa skrivila na stranu.

„Ty to nechceš?"

„Chcem! J-jasné, že chcem."

„A myslíš to úprimne alebo to hovoríš, aby si ma nenaštvala?" Vstala som a ona ustúpila tak ťarbavo, že pri tom zakopla.

Uvedomila si svoju reakciu. Vystrela sa a odvážne mi pohliadla do očí.

„Nemusíš sa ma báť, Alexandra. Nehryziem. Môžem, ale nehryziem."

Čušala.

Zavrtela som hlavou a vzdialila sa do kúpeľne prelepiť si ranu. Keď som sa vrátila, Cam sa vášnivo doťahovala s Christie. Blondínka asi nemala čas a jej kamarátka na to reagovala slovami: „Čo ak si to do zajtra rozmyslí?!"

Alexandra odrazu podišla ku mne – nečakane blízko na niekoho, komu som naháňala hrôzu. „Im na tom záleží. Sú to moje jediné kamarátky," šepla.

„A ak ti povedia, aby si skočila z okna, skočíš?"

Nevydržala intenzitu môjho pohľadu, radšej obdivovala svoje lesklé poltopánky. „M-možno sa nemýlia. Možno to zvládneme. Vďaka Kruhu mám nádej, že raz prestanem byť zbabelcom a... stanem sa h-hrdinkou."

„Toto nie je rozprávka, Al. Tu sa z hlúpeho Jana nestane drakobijec."

Uprela na mňa uslzené oči.

„A ty nie si zbabelá len preto, lebo sa nevrháš v ústrety nebezpečenstvu. Hovorí sa tomu pud sebazáchovy a tvoje kamarátky ho zúfalo potrebujú. Nedaj sa dotlačiť do niečoho, s čím nesúhlasíš, zo strachu z názoru iných. Je to tvoj život. Je na tebe, aby si ho chránila. Inak budeš trpieť."

„Christie je na ceste!" zvolala Carmen, plná novej energie. „Mali by sme sa pripraviť, aby sme nestrácali čas."

Hľadela som na Alexandru a čakala, či nájde odvahu vyjadriť svoj názor. Namiesto toho sa odo mňa odvrátila. „Poďme na to," hlesla bez emócií.

Carmen si búrku v jej vnútri buď nevšimla, alebo ju ignorovala a so zanietením sa pustila do práce. Z kresla pri dverách som pozorovala, ako mi tenkou bielou páskou lepila na podlahu čiary do tvaru trojuholníka. Použila pri tom pravítko a dokonca i uhlomer.

„Pri rituáloch je dôležitá presnosť," podotkla v reakcii na môj úškrn. „V mágii nie je múdre riskovať a robiť veci od oka."

Po odmeraní uhlov spojila každý cíp z vnútornej strany s protiľahlou stenou. V mieste, kde sa tri čiary spojili, z nich polku odtrhla, aby jej zostali tri menšie trojuholníky. Sama sa potom usadila v tureckom sede doprostred útvaru. Pred sebou mala otrhaný zošit, ktorý držala pohromade len lepiaca páska.

Zúrivé zaklopanie na dvere ohlásilo príchod posledného člena. „Tak sa do toho pustime." Christie dýchala plytko ako po behu. Hodila po mne igelitku, aby si mohla vyzliecť šatku a čiernu vestu.

Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)Where stories live. Discover now