Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

8. kapitola - Výstraha

„Och, drahá Christie, zabudla som, aká si zábavná." Sallin preafektovaný tón sa niesol nad hlasmi ostatných študentov.

Zo zvedavosti som ju vyhľadala v dave – a tipovala som správne. Christie stála pri svojej skrinke, pár metrov od mojej. Kútiky úst mala zvesené a vraštila obočie – buď sa jej do očí tisli slzy, alebo sa chystala vraždiť. Možno oboje. Pohla perami, no nepočula som jej slová.

Zabuchla som vlastnú skrinku a podišla k nim bližšie.

„Nebudem ti ho predhadzovať k nohám," zachytila som časť jej odpovede. „Skončila som s tým."

Sally sa vopchala medzi ňu a otvorenú skrinku. „Skončíš, keď poviem, že si skončila." Oprela sa dlaňami o kolená a zohla sa k nej ako k decku. Nezbavila sa sladkého úsmevu, ale hlas mala ostrý. „Alebo chceš, aby sa tvoja kamarátka dozvedela o tvojej úlohe v ich rozchode?"

Blondínka zabuchla dvierka, pričom udrela Sally do paže a tá so zjojknutím uskočila. Lakťami si prebila cestu pomedzi študentov a prefrčala okolo mňa.

Zahryzla som si do pery. Nepáčilo sa mi, že mala problémy s kráľovnou. Možno sme si s dievčatami príliš nesadli, no cítila som sa za ne zodpovedná. Nechceli so mnou udržiavať iný ako pracovný vzťah, tým som si bola po ich včerajšom vypočúvaní istá. Ak som ich musela pred niečím chrániť, tak pred smrťou na bojovom poli. Napriek tomu ma tlačilo nutkanie zasiahnuť. Lenže keby som šla za ňou a opýtala sa na to, poslala by ma do čerta.

Potlačila som ten hnusný pocit súdržnosti a pokračovala v ceste do jedálne. Nachádzala sa o dve budovy ďalej za administratívnymi priestormi, ale všetky ich prepájal spoločný koridor na prízemí.

„Slečna Johnsonová!"

Práve som míňala dvere do riaditeľkinej kancelárie, keď za mnou vybehla jej zadýchaná bacuľatá asistentka. Aj na nízkych opätkoch sa hýbala vratko.

Pokývala na mňa rukou.

Zaúpela som do stropu. Predsa som poslúchala!

Vošla som do jej slnkom zaliateho hniezdočka plného kvetov a nesúrodých vôní. Slečna Harperová dodržiavala riaditeľkine štandardy, čo sa týkalo organizácie a poriadku, ale preháňala to s dekoráciami.

„Akurát som po vás chcela pátrať." Napravila si čiernu sakovú vestu, ktorú nosievala cez bielu košeľu, a podišla k Decoursovej dverám. Svižne zaklopala a zvnútra sa ozval tlmený hlas. Otvorila a nakukla dnu. „Našla som slečnu Johnsonovú, pani riaditeľka. Pošlem ju za vami?"

Uvoľnila som zo zovretia zubov spodnú peru. Vliezla som dnu a než som pohliadla do Decoursovej tváre, jedným dychom som vyhlásila: „Nech už sa stalo čokoľvek, neurob­ila –" Slová mi odumreli na jazyku.

Riaditeľke robil spoločnosť asi tridsaťročný muž. Tiahol sa do výšky a jeho mohutné ramená na milimeter vypĺňali tmavohnedý kabát i sako pod ním. Stál pri okne a ruky držal za chrbtom. Jeho jantárové oči sprvu pôsobili nezaujato. Až keď si ma prezrel, ožili. Vzápätí sa zamračil. Tmavé vlasy mal ulízané gélom a uprostred brady jamku.

Decoursová sa prechádzala za stolom a hrala sa s prsteňom na pravej ruke. „Carry," oslovila ma neformálne v snahe znieť priateľsky a... upokojujúco? „Toto je detektív Dean Hart. Prišiel z kancelárie šerifa. Chce s tebou hovoriť."

Asi na tretíkrát som prehltla. Už je to tu. Skôr či neskôr ma museli odhaliť. Len mi nešlo do hlavy, prečo za mnou poslali políciu a nie sociálku. Čakali, že budem odporovať? A budem odporovať? Nemienila som ísť do decáku.