Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

15. kapitola - Ryan

„Stále nie je v škole," zafňukala vedľa mňa Christie. „Čo je také zaujímavé na opustenej polorozpadnutej radnici?"

Zvraštila som čelo. „O čom to hovoríš?"

Zamávala rukou, v ktorej držala mobil. „O Ryanovi. Počúvaš ma vôbec?"

Nepočúvala som ju. Bola som zaneprázdnená zízaním na parkovisko, kde sa Casey opieral o auto. Spoločnosť mu robila ryšavka v úbore roztlieskavačiek. Končeky vlasov si obtáčala okolo prsta a každú chvíľu sa na niečom smiala. Nezdal sa byť jej prítomnosťou otrávený.

Odvrátila som sa od toho výjavu, než by ma blondínka odhalila a vysmiala sa mi. „Prečo máš môj telefón?"

„Zabudla si si ho u nás doma."

To vysvetľovalo, prečo som ho ráno nenašla. Niežeby som mala čas hľadať ho nejako dôkladne. Sotva sa počasie po polnoci upokojilo, Carmen odviezla Al a mňa domov. Upadla som do hlbokého spánku, hneď ako sa moja hlava dotkla vankúša. Ignorovala som budík a zobudila ma až potreba ísť na záchod.

Búrka obrátila Moon Bay hore nohami. Polovica mesta nemala elektrinu a popadané stromy napáchali škody na domoch i na autách. Opravu sťažoval neutíchajúci dážď – prudký lejak sa neprestajne striedal s drobnými kvapkami.

„Ako dlho ho už sleduješ?" spýtala som sa.

„Pozrela som sa naňho dnes ráno. Párkrát. Aj po tvojom odchode." Odrazu celá rozohnená zamávala pažami. „Veď preto sme mu tú aplikáciu dávali do telefónu, nie? Tak z čoho ma obviňuješ?!"

„Z ničoho," odvetila som jej pokojne.

Očerveneli jej líca a zamrvila sa.

„No viem, že si sa naňho pozerala preto, aby si zistila, kde býva."

Vyplazila na mňa jazyk. „Aj tak som nebola úspešná. Pokiaľ nebýva v tej starej mestskej radnici alebo uprostred prázdneho domu na Millsovej ulici."

„Na Millsovej? Kde presne?"

Otvorila aplikáciu s mapami. „Tu," ukázala prstom na napohľad opustenú stavbu ukrytú v uličke za železiarstvom a prázdnym domom na predaj. „Stratila som asi polhodinu pátraním, čo sa tam nachádza, a na nič som neprišla. Myslíš, že je Ryan bezdomovec?"

„Stojí tam démonský bar," precedila som cez zuby.

„Démonské bary sú skutočné?"

„Áno, nachádzajú sa takmer v každom meste," odvetila jej prichádzajúca Carmen. S Alexandrou po boku sa pri nás zastavili pod strieškou pred hlavným vchodom, kde sme na ne čakali. „Prečo sa bavíte o démonských baroch?"

„Ryan šiel včera do baru U pekelného psa." Rýchlo som im opísala podnik, ktorý sa nedal nájsť na mape. „Vieš, ako dlho tam bol? Nemohol... zablúdiť?"

Mykla plecami. „Pozrela som sa naňho po vašom odchode, keď som našla tvoj telefón. Po pol hodine som to skontrolovala a stále sa nachádzal na tom istom mieste. Potom som šla spať."

Carmen sa obrátila na mňa. „Myslím, že nastal čas pozhovárať sa s ním. Je očividné, že pozná pravdu o nadprirodzenom svete. Tak prečo váhaš?"

Zaryla som špičkou topánky do zeme. „Ja viem, že vie o nadprirodzenom svete. Dozvedela som sa, že som nadprirodzenou bytosťou – jasné, že som to povedala svojmu najlepšiemu priateľovi. Lenže nevzbudilo to uňho záujem o démonov. Nestali sa z nás ‚Melinda a Carmen'."

„Teraz ho to zjavne zaujíma," odvrkla čarodejnica. Overila si čas na zlatých hodinkách a rozprestrela si dáždnik. „Nepáči sa mi, ako sa náš zoznam záhad predlžuje. Rada by som z neho čosi vyškrtla. Ryan pôsobí ako ideálny kandidát. Pri prvej príležitosti ho vypočujeme."