Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

7. kapitola - Minulosť

Slnečné lúče farbili horizont odtieňmi červenej, oranžovej a žltej. Vzduch bol studený, ibaže mne to pri behu neprekážalo. V teplákovej súprave a tričku mi bolo fajn. Chlad dráždil iba moju citlivú ranu. Každú chvíľu som sa zastavila, aby som si ju pretrela.

Po štyroch dňoch bez poriadneho spánku sa zmenil môj uhol pohľadu. Bola som slabá a zbitá. No namiesto depresie som prepadala zlosti. Nemohla som sa ľutovať, ak som chcela Rogerovi zas čeliť. Teda, nechcela som mu čeliť, ale keďže som neplánovala ujsť, ďalšie stretnutie bolo nevyhnutné.

Prvá vec na zozname – doplniť si červenú stravu. Druhá – beh. Mala som neblahé tušenie, že ten bude v blízkom čase jednou z mojich hlavných zbraní.

Zatiaľ čo som utekala vyľudnenými ulicami, rozmáhal sa vo mne pocit viny z toho, ako som sa včera zachovala k dievčatám. Vybíjala som si na nich zlosť, pretože môj skutočný nepriateľ sa nachádzal mimo dosahu. Pritom som zabúdala, že neboli len okovami na nohách. A ak som od nich čosi chcela, musela som im dať na oplátku niečo iné. Pomoc, asistenciu i úprimnosť.

Zahla som do bočnej uličky medzi železiarstvom a domom so zatlčenými dverami a tabuľkou Na predaj v prasknutom okne. Vlastne to ani nebola ulička, ale úzky priestor medzi budovami. Preskákala som plechovky, sklo a vyhla sa fľaku, ktorý mohol byť ako smradľavou dečkou, tak aj mŕtvolou zvieraťa. Zakrátko som sa ocitla pred vchodom do baru s názvom U pekelného psa. Neónový nápis však hlásal: U peklného pa. Hlásky „e" a „s" zúfalo blikali. Celá tabuľa vyzerala, že mlela z posledného. Na stene ju držalo pár skrutiek.

Bar nepredstavoval turistickú atrakciu a nelákal ani miestnych. Určite nie tých z ľudského rodu. Bolo to jediné miesto v okolí, kde sa démoni slobodne stretávali. Platil tu zákaz bitiek a zabíjania. Vošli ste dnu a strieskali sa na mol bez toho, aby vás okradli o schopnosti, vzácne šupiny alebo krv. Pravdaže, čo sa s vami stalo za jeho dverami, to nikoho netrápilo. Ako väčšinu obdobných podnikov, aj tento chránilo kúzlo odpudzovania. Jeho úloha bola jednoduchá – odrádzať nevinné duše od úmyslu vojsť dnu. Či už ľudské, alebo iné.

„Koho to sem čerti nesú?" Z vŕzgajúcich dverí vyšiel muž nadľudských rozmerov. Biele tričko mu kontrastovalo s tmavohnedou pokožkou.

Pri zlyhaní kúzla odpudzovania nastúpil na scénu Mate, démon neznámeho pôvodu, ktorý by zdvihol päť bytostí nadpriemernej veľkosti, ak by mu dali čas, aby si ich dobre usporiadal v náruči. Keď som sa démonom priplietla pod nohy, verila som, že boli všetci rovnako nebezpeční, zlí a hodní iba krutej smrti. Mate mi otvoril oči. Vyzeral strašidelne – v ľudskej aj démonickej podobe –, ale v skutočnosti bol priateľský a vtipný. Mohol ma zabiť. Mal ma zabiť za to, ako som naňho zaútočila. Nespravil to. Nechal ma odísť po vlastných a jediné zranenie, ktoré som utŕžila, zapríčinila moja nešikovnosť. Mate patril medzi to málo bytostí informovaných o tom, že upírka Carry, ktorá sa tu občas zjavila, a bytosť, ktorá po nociach vychovávala démonov, boli tou istou osobou.

„Čo ťa sem privádza takto skoro ráno?"

„Stretnutie s Prevádzačom." Väčšina dodávateľov mala podobne blbé mená.

Ustúpil na stranu. „Nedaj sa okradnúť."

„Nech to skúsi."

„Hm, ak to naozaj skúsi, urob mi láskavosť a odveď si ho najprv von."

„Že si to ty, urobím to."

Ťažké kovové dvere sa za mnou s dunením zaklapli a niekoľko párov očí sa po mne ohliadlo. Podnik napriek svitaniu nebol prázdny – sama som ho síce nepoužila, ale nachádzal sa tu zadný vchod vedúci do podzemných chodieb a kanalizácie. Svoju fľašu piva si tak užili tí citliví na slnko, aj tí príliš škaredí pre ľudský zrak. Vo vzduchu sa niesli mnohé pachy, ktoré zahŕňali moč a síru. Začiernené i zatlčené okná boli zabuchnuté. Prísun vzduchu zaisťovala ticho pradúca ventilácia – čo bol jediný znak, že fungovala. Nábytok tvorila nesúrodá zmes. Len medzi stoličkami ste našli ako drevené, tak i kovové a masívne kusy, ktoré by udržali dvesto kíl. Podrážky sa mi lepili k podlahe.