Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

14. kapitola - Hrozba

Dlhé minúty som sedela na zemi a so zatajeným dychom skúmala temné okolie. Nachádzalo sa tu aj niečo iné než ghúlovia. Niečo horšie, čo menilo ostatných na prach bez fyzického kontaktu. Niečo, čo som nemohla poraziť, keď som si sotva poradila s tromi mizernými mŕtvolami.

Lenže nič horšie si po mňa neprišlo.

Vyštverala som sa do stoja. V rebrách i v členku mi pulzovalo. Oprela som sa o kmeň, aby som nestratila balans a počkala, kým sa svet neprestal točiť.

Pri jednom zo stromov som našla svoj batoh. V taxíku som si ho dozaista položila vedľa seba, takže tam nemal čo robiť. Znamenalo to, že ghúlovia ma nielen uniesli, ale boli natoľko duchaplní, aby vzali aj moje veci. Nevedela som sa rozhodnúť, čo z toho mi pripadalo divnejšie.

Všetko vo vaku mi zmoklo alebo aspoň zvlhlo a mobil nemal signál. Bolo tri štvrte na jedenásť. Posledné tri hovory od Carmen som zmeškala o tri štvrte na desať, o desiatej a o desať desať. Zaujímalo by ma, či som najprv stratila signál, alebo či to so mnou dievčatá vzdali ešte predtým.

Netušila som, kde som sa nachádzala. Mohla som byť v jednom zo svojich lesov, no z tohto bodu som si to nemala ako overiť. Orientovala som sa v nich smerom dnu. Nikdy som sa nenechala vysadiť uprostred, aby som našla cestu domov. Vždy som potrebovala záchytný bod. A obloha bola plná mrakov.

Vybrala som sa na východ. Ak ma neklamali zmysly, oceán sa nachádzal po ľavej strane. Akákoľvek cesta na východ od neho sa končila civilizáciou. Skôr či neskôr som musela naraziť na nejaké známe miesto.

Asi po dvadsiatich minútach striedavého kráčania a lapania po dychu ma les vypľul zo svojich útrob a ja som sa ocitla na konci ulice. Predo mnou i po mojej pravici sa tiahli rady prevažne dvojposchodových domov. Cesta rovno viedla po Chesterfieldskej. Tú som nepoznala. Vybrala som sa doprava zisťovať, či mi vedľajšia ulica bude známejšia. Bellevilleská. Omnoho lepšie!

Spoznávala som toto susedstvo. Nachádzalo sa kúsok od môjho. Stačilo mi predrať sa úzkym pásom lesa, ktorý ich od seba delil.

Oblohu rozžiaril blesk, ktorý s ledva sekundovým rozdielom nasledovalo zahrmenie. Nemala som strach z búrok, ale aj tak som sebou trhla a vzápätí zastonala, pretože som si pritlačila lakeť k boľavej hrudi. Nachádzala som sa prekliato blízko centra búrky a chystala som sa ju druhýkrát absolvovať v obklopení stromov. Niečo mi na tej rovnici nesedelo.

Kým som krivkala k späť lesu, znovu sa rozpršalo a dážď mi zmyl z tváre väčšinu špiny. Lampa predo mnou blikala a mne sa z toho epileptického svetla krútila hlava. Hruď som si objímala rukami a robila plytké nádychy. Ochabnuté svaly ma boleli od množstva napätia, ktoré dnes pocítili.

„Carry?"

Po chrbte mi prebehol mráz. To sa mi len zdá. Čosi také hádam ani nie je možné! Zmysly ma však neklamali. Po jeho oslovení ku mne doľahli aj kroky. Pomaly som sa obrátila na zdravom členku a zbadali ho aj moje oči.

Nepanikár, Carry. Nepanikár!

„Ahoj!" zvolala som na Caseyho s kŕčovitým úsmevom.

Netušila som, čo robil vonku na ulici v tomto daždi, ale bol rovnako ako ja od hlavy k pätám premočený. Dobehol ku mne z opačnej strany ulice a ja som sťažka prehltla. Pred očami sa mi začínali tvoriť farebné kruhy.

„Si v poriadku?" Možno nespozoroval modriny na mojej tvári, no určite ma chvíľu sledoval, než sa mi prihovoril. Videl ma krívať. I preto som sa nedala na útek, hoci to odo mňa inštinkty žiadali. Spravila by som krok a podlomila by sa mi noha. A ja som chcela vyzerať čo najnormálnejšie.