Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

28. kapitola - Voľba

Hlava mi trešťala ako po silnej opici. Niežeby som s takým stavom mala mnoho skúseností. Ako som pred časom zistila, alkohol na upírov nezaberal. Naše telá odmietali lieky, drogy a iné omamné látky a bojovali s nimi regeneráciou ako so zranením. Pravdaže, fungovalo to, len ak sme boli pri plnej sile. Všetky moje alkoholové zážitky tak pochádzali z čias, keď som ešte nepila krv. Presne takto som sa cítila teraz – ako ovalená desiatimi pohárikmi vodky, lebo som chcela niekomu dokázať, že ich v sebe udržím. Prekvapenie – neudržala som.

Zastonala som a pomaly zodvihla hlavu. Na pravú polovicu spotenej tváre sa mi nalepila hlina. Zaprela som sa rukami do zeme a znovu zaskuhrala.

„Prečo svoju situáciu ustavične komplikuješ, Carry?"

Rogerov hlas sa predral cez hustú hmlu v mojej mysli. Zaprela som sa ešte väčšmi a vytiahla sa na kolená. Musela som čeliť smrti s náznakom dôstojnosti. Hoci ma do očí bodalo ostré zelené svetlo, ktoré ma nútilo žmurkať a slziť.

Nachádzali sme sa v malej jaskynnej miestnosti. Strop nad nami bol oblý a steny hrboľaté. Dnu viedol úzky otvor, pri ktorom stála démonka Jo. Ruky si krížila na prsiach a prstami si klopkala po nadlaktí. Dobre. Ak je tu, nie je inde a Carmen s Caseym majú väčšiu šancu nájsť jej rituálny kruh.

Všade navôkol sa hromadilo kamenie. Pri stene ležali zabudnutý krompáč a lopata. Upír sedel na vyvýšenom stupienku meter odo mňa. Za jeho chrbtom sa nachádzal uprostred rozkopanej jamy zdroj toho svetla. V jeho centre som rozlíšila obrysy kameňa, ktorý mal štyri centimetre na výšku aj na šírku.

Kameň večnosti.

„Fascinujúce, však?" Aj on uprel zrak na objekt za sebou. „Je neuveriteľné, ako môže niečo také drobné rozdrviť jednu dimenziu na prach."

„Si. Totálny. Magor," zavrčala som cez zaťaté zuby.

Neurazila som ho. Zostával na mieste s lakťami opretými o kolená a hľadel na mňa ľudskými očami. „Rád sa sem naň chodievam pozerať. Jo vraví, že je nebezpečný. Dokáže ťa pohltiť, ovládnuť a zničiť. Pripraviť o rozum. Nech za to môže čokoľvek, na mňa neúčinkuje."

Nechápala som melanchóliu, ktorá sa mu vkrádala do hlasu. Videla som ho pobaveného, šialeného i rozzúreného, lenže nikdy nie takého zádumčivého či priam senzitívneho. Vyskočila som a ruky zovrela do pästí. Hromadila sa vo mne toľká zlosť, až ma zvnútra trhala na kusy.

„Kameňu si možno nepodľahol. Zato ťa ovláda tá ženská," vyhŕkla som. „Tak ako ovláda ghúlov. Pomocou nekromancie."

Stále rovnako pokojný zavrtel hlavou. „Neovláda."

„Samozrejme, že si to neuvedomuješ! No je to pravda!"

Vstal a vykročil ku mne. „Sú to Michelline slová, že? Vždy bude takáto – zasnívaná a naivná. Sú to nebezpečné vlastnosti pre niekoho, kto žije v tomto svete. Nedokázal som sa však prinútiť presvedčiť ju o opaku. Jej matka bola rovnaká, než sa zmenila na ľadovú kráľovnú." Jeho tón zdrsnel, ale s ďalšími slovami sa vracal k monotónnosti. „Myslel som si, že sme šťastní. Dokiaľ to šťastie nerozdupala. Vzala mi ho. Vzala mi dcéru. Povedala, že moja blízkosť by jej zničila život. Vyparila sa."

Zastavil sa vedľa mňa s rukami založenými na hrudi. „Vracala sa a mizla mi zo života, ako keby sama nevedela, čo chcela. Keď som stretol Lissu, veril som, že som našiel pokoj. Bola tou najjemnejšou a najčistejšou bytosťou, akú som kedy spoznal. Potom... ma zabili. Premenili. A Lissa..." Do jeho slov konečne prenikla ozajstná zlosť. „Tušíš vôbec, v akom stave ju našli?"

Sklopila som zrak a stisla päste silnejšie, až som dostávala kŕče.

„Pár dní pred tým osudným večerom sa u nás zjavila Kassandra. Kričala ako zmyslov zbavená. Vraj nie je fér, aby bol náš syn živý a zdravý. A ako sa naše šťastie čoskoro rozpadne. Lissu to tak vydesilo, že sa od neho nechcela vzdialiť. V každom tieni videla hrozbu. Lenže bola iba človek – odhodlaná, no krehká. Nemohla sa pred ňou ubrániť."