Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

19. kapitola - Motivácia

„Jasné!" vyhŕkla som piskľavo. „Len... mám trochu voľného času a nudím sa. Tak som si povedala, že zavolám svojmu bratovi." Oprela som sa o budovu Améliinej kaviarne, kde na mňa čakali Carmen s Christie. Nikdy som tu nebola, preto som si ju vybrala. Do západu slnka síce ostávali necelé štyri hodiny, ale aj tak som sa s nimi chcela stretnúť na mieste, ktoré sa so mnou nespájalo.

Začula som vŕzganie stoličky. „Prečo to vy ženy robíte? To predstieranie, že nechcete pozornosť, zatiaľ čo robíte všetko pre to, aby ste si ju získali?"

„Hovoríš o mne alebo máš problémy v manželstve?"

Nesadol mi na lep. „Nemeň tému."

Ramená mi poklesli. Chcela som podľahnúť gravitácii, ľahnúť si na zem a dať sa ňou pohltiť. „Napadlo ti niekedy, že mama nie je... preč?"

Jeho stolička znovu zaškrípala. „Prečo sa pýtaš na niečo také?"

„Polícia tvrdila, že v dome našli dve telá. Aj keď tam mama ostala sama." Zhlboka som vydýchla, avšak tlak v hrudi nepoľavil. „Prepáč, zasa myslím na hlúposti. Viem, že je preč. Iba... ma mätú niektoré súvislosti."

„Carry," oslovil ma šeptom, „dali sme ťa predsa vyhlásiť za mŕtvu, aby sme ťa ochránili pred... ním. Inšpektor Douglas ti pomáhal vytvoriť novú identitu."

„Hej, spomínam si." Inšpektor Douglas, zavalitý Škót, ktorému som nikdy úplne nerozumela, bol matkiným známym. Obracala sa naňho, keď potrebovala pomoc s prípadmi. „Takisto si pamätám, čo si mi povedal, len čo som sa zjavila u vás doma. Tvrdili ti, že som mŕtva. Nie nezvestná ani stratená. Mŕtva. Prečo by to vraveli, keď našli iba jednu z nás?"

„Možno to nepovedali. Možno som im zle rozumel. Bol to priveľký stres." Na stole mu zašušťali papiere. „Asi by sme sa naozaj mali pozhovárať osobne."

„Nie," namietla som v tichosti napriek chuti kričať. „Nenechávaj pre mňa Meg osamote." Jeho tehotná manželka ho potrebovala viac ako ja. Najradšej by som ich poslala kamsi na koniec sveta. Ibaže vzdialenosť ich pred apokalypsou nezachráni. Nech budú kdekoľvek, dôsledky ich skôr či neskôr dostihnú. Nič na tomto svete nebude v bezpečí. „Musím ísť." Nebo temnelo. Chystal sa na nás nový lejak. „Vďaka, že trpíš moje nálady. No skutočne si nerob starosti."

„Vždy si budem robiť starosti. Si moja malá sestrička."

V očiach ma pálili slzy.

„Nechcem, aby si sa cítila, že si na všetko sama."

Odstrčila som sa od steny a pozrela sa do kaviarne cez okno. Pri jednom z okrúhlych stolov na mňa čakali dievčatá. Carmen sa krčila nad hromadou papierov, blondínka zas nad tanierom hranolčekov.

„Viem, že nie som sama." Tie slová ma mali rozveseliť, no práve naopak – zvieranie v mojej hrudi zosilnelo. Nebola som sama a v tom spočíval problém. Rogerovi sa ponúkalo primnoho možností, ako ma motivovať.

Rozlúčila som sa s bratom a vošla do kaviarne.

„Mehkáš," zahuhlala Christie s plnými ústami. Napchávala sa, akoby mal koniec nastať už dnes. „Chválim však výber miesta. Robia úžasné hranolčeky."

„Kedy si naposledy jedla hranolčeky kdekoľvek?" spýtala sa jej Cam bez toho, aby sa odvrátila od písania poznámok.

„V piatej triede. Dva dni po tom, ako mama zakázala nezdravé jedlá v našej kuchyni. Robila som ich sama. Zničila som sporák." Natlačila si do úst ďalšie kúsky. „Kežže bue šoskoro po nás, ozhodla som sa ušívať si."