Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

19. kapitola - Motivácia

Radšej som si zahryzla do jazyka, než aby som s ním o tom debatovala.

„Odpovedz si na jednu otázku, maličká – prečo by som ti klamal? Pretože chcem, aby si sa ku mne pridala?" Tie slová mi ukradol z jazyka. „Nepovedal som nič, čo by si si nemohla overiť. Ja nepotrebujem a ani nechcem tvoju slepú dôveru. Preto si môžeš byť istá, že ti vždy poviem pravdu."

Hlava mi z neho rástla ako balón. Lenže jeho slová, či už pravdivé alebo nie, nemenili nič na tom, že som sa odmietala podriadiť akejsi smiešnej túžbe po pomste. Bolo to pod moju úroveň. „Nemám. Záujem."

Upírova ruka vyletela vpred. Jeho prsty zostali pár centimetrov od môjho hrdla a dúhovky mu opäť zasvietili na červeno – len na pár sekúnd a potom sa do nich vrátila zeleň. „Máš dve možnosti. Pridáš sa k nám alebo zomrieš."

S obrovskou námahou som preglgla. „Potom zomriem."

Zovrel ruku do päste a udrel ňou po stole. Bol kovový a i tak sa zachvel. „Tak sa mi zdá, že vôbec neuvažuješ, dievča."

Nerozumela som mu. Roky sníval, ako donesie matke k dverám moju hlavu na striebornom podnose a teraz váhal?

Nie, neváhal. Zrazu mu tá predstava prekážala. Zrazu ma nechcel zabiť.

„Momentálne uvažujem iba nad tým, prečo ma tak strašne potrebuješ živú."

Opäť sa pohodlne oprel a povzdychol si. Ťažilo ho niečo veľké, keď sa ako upír uchýlil k povzdychom. „Mám problém, Carry. Taký, ktorý by si ty ľahko vyriešila. Vieš, niekto sa za teba prihovoril. Tvoj strážny anjel, ak chceš. Preto – než pristúpim k pôvodnému plánu a to zabiť ťa –, ťa skúsim motivovať. Ako by si sa cítila, keby som zapojil do hry tvojich priateľov?"

„Ja nemám priateľov."

„Chceš mi nahovoriť, že si tých ghúlov včera vyvraždila sama?"

„Netuším, o čom to hovoríš," vyšlo zo mňa priškrtene.

Vytiahol spod stola roztrhané a stále páchnuce plátenné vrecko. „Na okamih si nás zneistila. Nevedeli sme o nikom v Moon Bay, kto by mohol čeliť ghúlom a nechať za sebou len pár kvapiek krvi. Potom som si všimol tieto vrecúška. Rovnaké si po mne hodila pri našom stretnutí." Odsunul ho do stredu stola. „Nemyslím si, že je to náhoda. Tiež si nemyslím, že by si to zvládla sama. Skoro si neprežila môj malý test a to si zápasila s tromi z nich."

Zaryto som mlčala, hoci mi jeho priznanie sa k spojeniu s ghúlmi trhalo hrudník potlačovanou hrôzou. Nechcela som mu dávať esá do rukáva. A keď som obvykle otvorila ústa, vždy to hralo v môj neprospech.

„Doposiaľ sa nezdalo, že si zaslúžiš priveľkú pozornosť. No zjavne som sa mýlil. Buď si istá, že teraz si pre teba vo svojom nabitom programe nájdem čas. Pre vlastné dobro by si preto nemala odkladať rozhodovanie. Nechceš, aby mi došla trpezlivosť."

Vstal, zatiaľ čo ja som zostávala prikovaná k sedačke.

„Je to pre mňa dôležité, Carry," poznamenal naliehavo – akoby očakával, že s ním budem súcitiť. „Pokiaľ to nevyjde podľa mojich predstáv, naštve ma to." Sklonil sa ku mne a ja som sebou nevoľky trhla. „A tvoja smrť bude omnoho bolestivejšia, ak budem naštvaný."

Odišiel z baru bez toho, aby niekomu ublížil a i tak som tam ticho umierala. Pri Rogerovi som stále bola dieťaťom. Bezmocným, opusteným dieťaťom.

* * *

„Je všetko v poriadku, krpec?"

Zamračila som sa nad bratovou starostlivou otázkou. Nemala by som mu volať po každej Rogerovej návšteve. Menila som sa na ufňukanca.